Podľa aktuálnej štúdie autorov Jefima Vogela z „University of Leeds“ (UK) a Jasona Hickela z „Autonómnej univerzity Barcelona“, ktorá bola prezentovaná 5. septembra 2023 v Rakúsku, sa na celom svete do roku 2019 podarilo iba jedenástim priemyselným krajinám oddeliť svoj ekonomický rast od emisií skleníkových plynov, čo je nevyhnutný predpoklad na dosiahnutie klimatických cieľov v zmysle „Parížskej klimatickej dohody.“
V príspevku rakúskej autorky Isabelly Gresner (science.orf.at) sa uvádza, že podľa uvedenej štúdie je tempo príliš pomalé a „zelený rast“ nefunguje.
Platí to aj pre Rakúsko, jednu z jedenástich krajín, ktoré dokázali oddeliť svoj ekonomický rast od emisií skleníkových plynov. Nedávne údaje „Spolkovej agentúry pre životné prostredie“(UBA-GmbH) ukázali, že emisie skleníkových plynov v Rakúsku boli v roku 2022 na najnižšej úrovni od začiatku výpočtov v roku 1990. Autori štúdie vypočítali, že Rakúsko by muselo v porovnateľnom období medzi rokmi 2013 a 2019 zvýšiť až tridsaťnásobne zníženie emisií CO2, aby dodržali prísľub „Parížskej klimatickej dohody.“
Odborníci neustále pripomínajú, že emisie CO2 sa musia znížiť, aby sa globálne otepľovanie znížilo na „únosné minimum.“ Parížske klimatické ciele mali za cieľ dosiahnuť 1,5 a dva stupne Celzia, ako maximálne priemerné globálne otepľovanie do roku 2100. To sa však pri súčasných stratégiách orientovaných na rast nepodarí, ako uviedli autori Vogel a Hickel v odbornom časopise „The Lancet Planetary Health.“
220 rokov do dosiahnutia emisných cieľov
Porovnali ciele zníženia emisií 36 krajín s vysokými príjmami dohodnuté v Parížskej klimatickej dohode s ich skutočnými emisiami. Iba jedenásť z nich dosiahlo v sledovanom období rokov 2013 až 2019 „zelený rast“ – teda oddelenie ekonomického rastu a emisií CO2: Austrália, Belgicko, Kanada, Dánsko, Francúzsko, Nemecko, Luxembursko, Holandsko, Švédsko, Veľká Británia.
Z výsledkov sme vytriezveli. Ako uvádza hlavný autor štúdie Vogel, ktorý pracuje vo „Výskumnom inštitúte pre udržateľnosť na Univerzite v Leeds (UK): „Z výsledkov sme vytriezveli. Na ekonomickom raste týchto krajín nie je nič zelené.“ Rozdiely medzi klimatickými cieľmi a súčasnými trendmi sú obrovské. Podľa štúdie by v priemere trvalo približne 220 rokov, kým by sa emisie krajín do roku 2050 znížili o 95 % požadovaných „Parížskou klimatickou dohodou.“ Krajiny by pritom emitovali 27-krát viac, ako sa dohodlo v Paríži. V priemere by oddelenie ekonomického rastu od emisií skleníkových plynov bolo potom desaťkrát vyššie ako teraz.
Rakúsko je v najnižšej triede
Výskumníci definovali cieľ zníženia ako podiel, ktorý má obyvateľstvo krajiny na uhlíkovom rozpočte vypočítanom „Medzivládnym panelom pre zmenu klímy“ (IPCC), ktorý môže krajina spotrebovať ako maximum, aby sa dosiahli „parížske klimatické ciele.“ Na výpočet skutočných emisií použili definíciu založenú na spotrebe. Výpočet zahŕňa všetky emisie, ktoré spôsobí výrobok počas svojej životnosti, bez ohľadu na to, z ktorej krajiny pochádzajú. Rakúsko je podľa tejto definície oddelené len od CO2. Ak hovoríme len o emisiách, ktoré vznikajú priamo v Rakúsku, hrubý domáci produkt (HDP) je stále závislý od emisií. Rakúsko, ktoré má tridsaťkrát vyššiu potrebou konať, sa nachádza (na základe skúmaného obdobia 2013 – 2019) v triede s najhoršími výsledkami popri Belgicku, Austrálii, Kanade a Nemecku.
Miera oddelenia ekonomického rastu od emisií skleníkových plynov CO2 v Rakúsku je, podľa štúdie, druhá najslabšia zo skúmaných krajín po Belgicku.
„Post-Growth“ je nevyhnutný
Autori štúdie tvrdia, že dosiahnutie klimatických cieľov nemožno dosiahnuť prostredníctvom rastu, bez ohľadu na to, či je „zelený“ alebo nie. Ak má byť hospodárstvo dobré pre klímu, musí sa vo všeobecnosti preorientovať na ciele šetrnosti a spravodlivosti. Expert Hickel argumentuje: „Ak chcú krajiny splniť svoje záväzky vyplývajúce z „Parížskej klimatickej dohody“, mali by presadzovať „post-growth prístupy“ a to znamená zníženie energeticky náročných a menej potrebných výrobných procesov, obmedzenie spotreby bohatých a prechod zo súkromných áut na verejnú dopravu. Podobne by sa mala znížiť spotreba energie, pričom štáty musia zároveň investovať do zvyšovania účinnosti a obnoviteľných energií z verejných peňazí. S prístupom „post-growth“ by sa uvoľnené výrobné kapacity, ako sú továrne, pracovníci a materiály, mohli remobilizovať na dosiahnutie sociálnych a environmentálnych cieľov“.
Hickel ďalej hovorí napríklad o „záruke zelených pracovných miest“, ako aj o zákonoch, ktoré majú predĺžiť životnosť produktov, napr. záruka na opravu a opätovné využitie budov na iné účely, aby sa predišlo novej výstavbe.
Ako dodal Hickel: „Potrebovali by sme aj dane z bohatstva, aby sme prekonali priepasť medzi bohatými a chudobnými, udržateľnejšie poľnohospodárstvo a viac ľudí žijúcich vegetariánskym spôsobom.“
Konzervatívny odhad
Štúdia je podľa autorov konzervatívnym odhadom, pretože neobsahuje žiadne údaje o emisiách z poľnohospodárstva, lesníctva, medzinárodnej leteckej dopravy a lodnej dopravy a preto neberie do úvahy mnohé z kľúčových emisných faktorov. Odborníci sú si istí, že ak by ich zahrnuli do svojich výpočtov, bolo by potrebné ešte rýchlejšie znižovanie emisií.
Viac informácií:
Starker Emissionsanstieg durch Verbauung
Pro-Kopf-Emissionen ungleich verteilt
Negativemissionen als Lösungsansatz
CO2-Emissionen weiter auf Rekordniveau
Zdroj: https://science.orf.at, zverejnené: 6. 10. 2023; spracovala: Dr. Blanka Hermanová; rpa
