Tvorcovia politík čoraz viac uznávajú dôležitosť výskumu a inovácií pre budúcnosť Európy. Jedným z príkladov je, že bývalý taliansky premiér Enrico Letta v správe na vysokej úrovni o stave spoločného trhu EÚ vyzval na „piatu slobodu“ na zlepšenie výskumu, inovácií a vzdelávania.
Jeho krajan Mario Draghi zopakoval tento názor a povedal, že ako súčasť priemyselnej stratégie pre Európu musí EÚ urobiť z výskumu a inovácií strategickú prioritu, aby zostala konkurencieschopná.
Najnovšie Ursula von der Leyen vo svojich politických usmerneniach pre budúcu Komisiu zdôvodnila zvýšenie výdavkov na výskum.
Viac investícií do výskumu a inovácií je tiež veľmi potrebné, pretože ostatné regióny sveta sú už pred nami a existuje nebezpečenstvo, že tento rozdiel sa bude len zväčšovať. Najmä USA sú dlhodobo lídrom vo výskume a vývoji s významnými investíciami z verejného aj súkromného sektora. Národný inštitút zdravia má rozpočet vo výške viac ako 4-miliárd USD ročne, pričom celkové výdavky EÚ na výskum sú 95-miliárd EUR za sedem rokov.
Aj Čína urobila rýchly pokrok a nedávno predbehla EÚ vo výdavkoch na výskum v percentách HDP. Iniciatívy ako „Made in China 2025“ sa zameriavajú na pokrok v odvetviach špičkových technológií vrátane robotiky, letectva a umelej inteligencie. Masívne investície postavili Čínu ako impozantného hráča na globálnej scéne. Podľa Nature Index 2024 je sedem z desiatich popredných inštitúcií v tomto roku v Číne.
Vzhľadom na to popredné výskumné a priemyselné skupiny v Európe požadujú rozpočet vo výške približne 200-miliárd EUR pre 10. rámcový program, aby sa umožnili rozsiahle investície do prelomových technológií, nových vedeckých poznatkov a odbornej prípravy ďalšej generácie výskumníkov.
Ako sme videli, politická vôľa investovať do výskumu EÚ existuje – oveľa ťažšou otázkou je, odkiaľ pochádzajú peniaze, zatiaľ ani politickí mocní aktéri EÚ, ani zainteresované strany výskumu EÚ neposkytli odpoveď.
Nová generácia EÚ 2.0
Na prvý pohľad to vyzerá pomerne priamočiaro. V roku 2020 EÚ zriadila program „Next Generation EU“, program financovaný predajom dlhopisov na medzinárodných finančných trhoch, ktorý poskytol dodatočné prostriedky pre bežný rozpočet EÚ vo výške približne 702-miliárd EUR. Tieto dodatočné peniaze išli čiastočne do národných plánov obnovy po COVID a čiastočne do existujúcich programov financovania EÚ, ako je Horizont Európa. Háčik je v tom, že Next Generation EU je určený ako jednorazový program a končí. Nástupca sa v súčasnosti oficiálne neplánuje.
Zdá sa, že súhlas s novou verziou EÚ novej generácie nie je problém, pretože umožňuje získať nové peniaze bez zvýšenia príspevkov čistých platiacich krajín EÚ. Iróniou osudu však možno očakávať odpor od najväčšieho prispievateľa EÚ. Strana nemeckého ministra financií Christiana‘ Lindnera, FDP, polemizuje proti „dlhovej únii EÚ“.
Na základe predchádzajúcich skúseností z rokovaní o rozpočte EÚ sa čisto platiace krajiny budú brániť zvyšovaniu svojich príspevkov a je rovnako nepravdepodobné, že sa znížia ďalšie výdavky EÚ, aby sa zaplatilo viac investícií do výskumu.
Tretia alternatíva sa preto v niektorých členských štátoch zdanlivo dostáva do popredia vo forme opätovného znárodnenia európskeho financovania výskumu prostredníctvom tematických „partnerstiev“, čo je už existujúci európsky nástroj, ktorý predpokladá finančné príspevky Európskej komisie, zainteresovaných členských štátov a napr. niektoré prípady, priemysel.
V praxi je tento prístup zrelý na problémy. V prvom rade zvýhodňuje tie bohaté členské štáty, ktoré si môžu dovoliť spolufinancovať partnerstvá.
Po druhé, rozhodovací proces, na ktorom participuje daný členský štát (už ich je 50), nie je vždy transparentný.
Po tretie, národné spolufinancovanie je v rozpore so spoločným duchom európskej jednoty, keďže (vo všeobecnosti) len subjekty zo zúčastnených krajín využívajú financovanie výskumu prostredníctvom týchto partnerstiev.
Trvanie na zvýšenom národnom spolufinancovaní je tiež trochu ironické, keďže väčšina členov EÚ stále nedokáže investovať 3 % svojho HDP do národného rozpočtu na výskum a inovácie, čo je cieľ, ktorý si stanovili v roku 2002 a ktorý sa, zdá sa, odkladá na neurčito do budúcnosti.
Je dosť výstižné, že cieľ 3 % nie je spomenutý ani raz medzi 20 rôznymi opatreniami, ktoré členské štáty riešia v rámci Európskeho výskumného priestoru.
Jedna vec je jasná: výzvy EÚ – niekedy označované ako polykríza – spôsobujú, že je pre Európu ešte naliehavejšie investovať do vlastnej budúcnosti. Z troch dostupných možností, ako získať potrebné financovanie, by bolo prekonanie ideologického odporu voči nástupcovi novej generácie EÚ najistejším spôsobom, ako zabezpečiť, aby mal 10. RP dostatok peňazí na to, aby mal skutočný vplyv. Veď aj národné štáty pravidelne vydávajú štátne dlhopisy. A rovnako ako štátne dlhopisy, aj dlhopisy z fondu EÚ sú dlhodobo splácané.
Výber je prísny. Ak nenájdeme prostriedky na investovanie viac do výskumu a inovácií, Európa riskuje, že sa pre turistov stane o niečo viac ako Disneyland: otvorené od 9:00 do 5:00 – pekinského času.
Daniel Spichtinger je poradcom pre výskumnú politiku a projekty EÚ.
Zdroj: https://sciencebusiness.net, zverejnené: 26.7.2024; autor: rup
