„Záleží mi na tom, aby slovenská veda mala príležitosť stať sa svetovou,” hovorí biologička a vedkyňa Lenka Belicová. Pochádza z Banskej Bystrice a momentálne pôsobí ako postdoktorálna výskumníčka na prestížnej Karolínskej univerzite v Štokholme.

 

V rozhovore sa dozviete:

• na akých projektoch pracuje,
• aké je zastúpenie žien vo vede,
• ako sa snaží pomáhať slovenskej vede,
• ako je na tom Slovensko so získavaním grantov,
• o čom bolo jej vystúpenie na Summite Slovak Global Network.

 

Čo vás priviedlo na myšlienku študovať bunkovú biológiu?

Poznáte animovaný seriál Bol raz jeden život? Ukazuje nám, aké rôzne úlohy a príbehy majú jednotlivé bunky v našom tele. Ani som si neuvedomila, ako ma tento seriál ovplyvnil ako dieťa, ale v podstate teraz vo svojej práci pozorujem bunky a snažím sa zistiť, ako funguje ich svet. S poznatkami, ktoré máme, by som možno vedela prispieť do nových častí seriálu.

Moje pôvodné zameranie bola biotechnológia, ktorú som študovala na Vysokej škole chemicko-technologickej v Prahe. Počas štúdia ma však čoraz viacej začala zaujímať základná veda, ako bunky fungujú a reagujú na zmeny. Pridala som sa do skupiny Doc. Ing. Aleny Pichovej, Csc v Mikrobiologickom ústave Akadémie Vied ČR, ktorá sa snažila odhaliť univerzálne princípy starnutia buniek, a to študovaním kvasiniek (buniek, ktoré sú v droždí).

Na doktorát som urobila veľký skok od kvasiniek k myším bunkám a môj projekt sa venoval tomu, ako bunky pečene spolupracujú na tvorbe fungujúceho tkaniva. Tento výber bola taká zhoda náhod. Počas výberového procesu na doktorandský program na Inštitúte Maxa Plancka v Drážďanoch mi učarovali úchvatné videá z 3D rekonštrukcií pečeňového tkaniva. Bunková biológia je veľmi vizuálna a používame v nej rôzne techniky mikroskopie, je to občas taká kombinácia vedy, techniky a umenia.

 

Doktorát ste si spravili v Nemecku, prečo ste sa rozhodli presťahovať sa do Štokholmu?

Do Štokholmu ma zlákal projekt. Počas doktorandského štúdia som nahromadila kopec ďalších otázok, ktoré som mala možnosť ďalej preskúmať na Karolínskom inštitúte. Takisto sa vo vedeckej kariére oceňuje mobilita, čiže je to takmer povinnosť presunúť sa do nového prostredia, aby človek nestagnoval a spoznal, ako sa robí výskum v iných krajinách. Táto mobilita je podporovaná rôznymi schémami financovania, napríklad postdoktorandským štipendiom Marie Skłodowska-Curie Actions, ktoré umožnilo môj súčasný výskum na Karolínskom inštitúte.

 

Na akých projektoch alebo výskumoch momentálne pracujete?

Stále zostávam pri pečeni, zaujíma ma, ako sa tkanivo vyvíja a moja pozornosť je teraz upriamená na žlčovod. Pracujeme s myším modelom Alagillovho syndrómu. To je dedičná porucha, ktorá ovplyvňuje vývin žlčovodu, čo môže mať veľmi vážne následky po narodení. Také, že je nutná transplantácia pečene. Veľmi nás ale fascinuje, že to nemusí byť nutný scenár u každého, pretože za niektorých podmienok dokáže pečeň tieto „pokazené” žlčovody opraviť. A my by sme naozaj radi prišli na to, ako táto regenerácia prebieha a ako ju dostať pod kontrolu, aby nikto nemusel dôjsť do štádia, keď tú transplantáciu potrebuje. Je to však beh na dlhé trate.

 

Aké je podľa vás zastúpenie žien vo vede na Slovensku oproti iným štátom Európy?

Výborný prehľad poskytne SheFigures, publikácia Európskej komisie, ktorá pravidelne vyhodnocuje rodové zastúpenie vo výskume a inováciách. Slovensko čelí podobným problémom ako v iných krajinách EÚ, a to napríklad v nepomere žien vo vedúcich a rozhodovacích pozíciách. Napríklad Nemecko, krajina silná vo výskume a inováciách, je hneď na priečke vedľa nás, okolo priemeru EÚ.

V zahraničí som videla rôzne snahy tento nepomer zmierniť, niektoré prínosné, niektoré možno nie najšťastnejšie. Stále sa učíme. Snažiť sa riešiť pretvávajúci systémový problém rýchlo a hneď prehnanou pozitívnou diskrimináciou vyvoláva zase inú sériu problémov a rezistenciu. Napríklad to môže naštrbiť dôveru vo výberový proces a neraz som zachytila komentáre znevažujúce úspech samotných kandidátok: “Tu pozíciu dostala, lebo potrebovali ženu.” O tom, ako najlepšie dosiahnuť pozitívnu zmenu vo slovenskom výskumnom priestore, sme diskutovali už na troch konferenciách Férová akadémia, ktoré sme zorganizovali v spolupráci s p. Zuzanou Staňákovou (CVTI SR) a ďalšími skvelými odborníčkami na túto tému. Miestami sa zdá, že je to beh na dlhé trate, ale výsledky nie sú nemožné. Cítiť, že mladá generácia už upúšťa od rodových stereotypov a je oveľa otvorenejšia témam rodovej rovnosti a inklúzie.

 

Ako by ste motivovali ženy k tomu, aby sa venovali práve vedeckým odborom?

Práca vo vede je veľmi rôznorodá a naozaj si tam ktokoľvek môže nájsť tú svoju cestičku. Mňa by tiež nenapadlo, že mi jedného dňa príde to, ako pečeň funguje, zaujímavé, a že sa nájdem v mikroskopii. Myslím, že by sme mali o rôznych aspektoch vedeckej práce viacej hovoriť a predstavovať ich aj verejnosti. Príklady úspešných výskumníčok môžu tak inšpirovať študentky, ktoré túto dráhu predtým ani nezvažovali. V rámci občianskych združení Žijem vedu a SAVIA sa snažíme prácu našich vedkýň priblížiť a umožniť sa na ne prípadne nakontaktovať. V SAVIA práve teraz pripravujeme podujatia v Banskej Bystrici, Košiciach a Bratislave, kde sa môžete inšpirovať a porozprávať s vedkyňami z rôznych odborov. Sledujte nás na sociálnych sieťach, už čoskoro dáme vedieť viac!

 

Aké najväčšie rozdiely vnímate vo financovaní vedy na Slovensku a inými krajinami, kde ste pôsobili?

Na Slovensku v porovnaní s inými krajinami EÚ zaostávame v schopnosti pritiahnuť prestížne vedecké granty. Nedávno boli vyhlásené výsledky žiadostí o ERC Starting grant (1,5 milióna EUR pre rozvoj vedeckej skupiny) a na Slovensko sa nedostal jediný, pričom Holandsko, čo je tiež celkom malá krajina, získalo 51 grantov. Potrebujeme oveľa väčšiu podporu našich vedcov a vedkýň k úspechu v týchto súťažiach, dedikované grantové kancelárie, a urobiť zo Slovenska atraktívnu krajinu pre výskum a inovácie.

 

Už niekoľko rokov ste aktívnou členkou občianskeho združenia Žijem vedu. Čo je úlohou združenia a čím sa konkrétne zaoberáte vy?

Cieľom Žijem vedu je spájať slovenské vedkyne a vedcov doma a v zahraničí. Tým, že pre vedecký výskum je často potrebné stráviť čas mimo Slovenska, Žijem vedu je platforma, ako zostať v prepojení. Napríklad, každoročne organizujeme predvianočnú konferenciu, kde máme možnosť spoznať sa, povymieňať si skúsenosti a nadviazať spolupráce. Nosnou myšlienkou je takto pomáhať slovenskej vede. Čerpaním skúseností ľudí, ktorí pôsobia v iných krajinách, vidia, čo funguje a nefunguje, identifikujme, kde sa vieme zlepšiť. Zároveň predstavujeme verejnosti široké spektrum výskumu, na ktorom sa slovenské vedkyne a vedci podieľajú, a to cez naše blogy, podcasty či spoluprácu s Rádiom Slovensko.

 

Podieľate sa aj na projekte Férová akadémia, ktorý presadzuje ideu rovných príležitostí a zároveň ste spoluzakladateľka Slovenskej Asociácie Výskumníčok a Inovátoriek SAVIA. Ako dopomôcť k rovným príležitostiam vo vede?

Momentálne sa sústredíme na zastúpenie žien vo vede. Percentuálne sme na tom vo všeobecnosti celkom dobre, máme vyvážené rodové zastúpenie medzi tými, čo získajú doktorandský stupeň štúdia a pôsobiacimi v oblasti vedy a výskumu. Čo ale vidíme ako výzvu je fakt, že sa vysoko kvalifikované ženy sa nedostávajú na vyššie a vedúce pozície. Ženy sú v nepomere. Mať ženy zastúpené na rozhodovacích pozíciách je absolútne nevyhnutné, pretože prinášajú iný pohľad na problémy a ich riešenia.

 

Prečo je to tak?

Jeden z komplexných príkladov, prečo máme málo žien vo vedúcich pozíciách je aj fakt, že naša spoločnosť je nastavená tak, že ženy sú vnímané ako hlavné opatrovateľky. Starostlivosť o deti alebo chorých a starnúcich členov rodiny spadá väčšinou na ne. Z toho sa odvádza fakt, že potrebujú prestávky v kariére, ktoré ich ale znevýhodňujú oproti kolegom, pretože majú menej publikácií, sú potom menej úspešné pri žiadostiach o granty, a tým aj menej kompetitívne, keď sa rozhoduje o kariérnom postupe.

Túto penalizáciu za službu svojej rodine a spoločnosti ale vieme jednoducho zmierniť bez veľkých finančných injekcií. Upraviť systém evidencie publikácií, zohľadniť kariérne prestávky v grantových žiadostiach, umožniť flexibilnú pracovnú dobu, a celkovo sa snažiť vytvárať inkluzívne pracovné prostredie. Našimi aktivitami v SAVIA sa snažíme bližšie identifikovať, ako presne takéto inkluzívne pracovné prostredie vytvárať cez rozhovory so samotnými výskumníčkami a s odporučeniami na úpravy kontaktujeme osoby na rozhodujúcich pozíciách.

 

Stretli ste sa s tým vy osobne alebo poznáte niekoho z vášho okolia, kto čelil diskriminácii na základe pohlavia?

Ja to vnímam tak, že diskriminácia je bohužiaľ pretrvávajúca, a často práve skrytá a aj nevedomá. Často sa správame podľa zakorenených rodových stereotypov a ani si neuvedomujeme, že niekoho tým znevýhodňujeme. Napríklad, ženy v reproduktívnom veku majú stále problém s tým, že sa očakáva, že budú mať čoskoro deti a nebudú sa naplno venovať kariére tak ako muži. A tento aj nevedomý bias môže ovplyvniť výberové komisie. Čertsvé absolventky medicíny vraj zatajujú vzťahy počas pohovorov, len aby mali šancu nájsť si prácu a urobiť atestáciu.

Vo výskume zase akoby nikdy nebola vhodná doba založiť si rodinu. V jednu dobu som zažívala sériu náznakov, že aby som na tehotenstvo ani nepomyslela, samozrejme vždy podané tak, že by som s tým neobstála na HR. Raz sa dokonca dokonca poza môj chrbát preberala moja zvýšená váha, že čo ak som tehotná. Bolo mi to veľmi nepríjemné. Toto rozhodnutie je osobná vec. Jedna moja mentorka mi poradila, keď som sa pýtala na work-life balance s rodinným životom, že ak chcem robiť vedu, tak to musí byť na 150%. No, ale zase keď deti nemáte, lebo ste zasvätili život čisto vede, potom vás spoločnosť naopak posudzuje, že nenapĺňate svoje poslanie ženy-matky. Nakoniec mi z toho vyšlo , že si mám život zariadiť tak, ako mi to najviac vyhovuje a nepoddať sa tlakom okolia, aj keď sú často veľmi nepríjemné.

Ale už len to samotné vytváranie nepríjemného a nepriaznivého prostredia pôsobí na psychiku, a ak sa napríklad nachádzate v ťažšom životnom období, môže vás to vyštvať z práce a zásadne ovplyniť mentálne zdravie. Nedávno som čítala prieskum z akademického prostredia v USA, kde jeden z hladných dôvodov, prečo ženy na vyšších akademických pozíciách odídu častejšie ako mužskí kolegovia, je toxické pracovné prostredie. Čiže jedno z riešení, ako udržať ženy vo vede, je vytváranie bezpečného a inkluzívneho pracovného prostredia, teda takého, kde ani nepriama, nevedomá diskriminácia nebude mať miesto.

 

Čo by ste poradili mladým ľuďom, ktorí sa chcú venovať kariére v oblasti vedy?

Určite by som doporučila vycestovať, napríklad cez Národný štipendijný program a rozšíriť si obzory. Takisto mať otvorenú myseľ, keď ide o výber projektu, a nebáť sa preskakovať medzi témami a odbormi, pretože to pomáha priniesť kreatívne nápady. Vedecký výskum je čoraz viac interdisciplinárny, a preto je dôležité mať rozhľad a vedieť si nájsť reč s kýmkoľvek. To si môžete vyskúšať aj na decembrovej konferencii Žijem vedu, kde máme zastúpenie vedcov a vedkýň z najrôznejších disciplín, od ekonómie, psychológie po fyziku či chemické inžinierstvo.

 

Nedávno sa uskutočnil Summit Slovak Global Network. O čom ste na konferencii hovorili?

Na konferencii som vystupovala v sekcii Inšpiratívne príbehy Slovákov a Sloveniek v zahraničí. Snažila som sa ľudí motivovať k tomu, aby sa aj zo zahraničia zapojili do diania na Slovensku, a to dobrovoľníctvom v neziskových občianskych združeniach a iných aktivitách.

 

Aké sú vaše najbližšie plány?

Momentálne premýšľam, kam sa v mojom vedeckom bádaní posunúť a postupne osamostatniť. Opäť píšem žiadosti o výskumné štipendiá a granty. Je to taká celkom zaujímavá fáza, učím sa znovu niečo nové, rozprávam sa s vedcami a vedkyňami, ktorí robia veci aj mimo môjho zamerania, a diskutujem o možných spoluprácach.

 

Viac informácií o publikáciách Lenky Belicovej

 

Zdroj: https://akcnezeny.sk; https://ki.se, zverejnené: 27.9.2024; autor: rup