Historická misia k Mesiacu Artemis 2 sa úspešne skončila. Prinášame rozhovor s Janom Spratekom zo Vzdelávacej kancelárie Európskej vesmírnej agentúry (ESA).

 

Misia Artemis mieri domov. Splnila zatiaľ očakávania?

Vo všetkých ohľadoch si dovolím povedať, že v tejto chvíli ich aj predčila. Keď sa na to pozrieme po technickej stránke, tak kozmická loď Orion, ktorá je hlavnou výzvou celej expedície, mala byť otestovaná do úplného maxima.

A ukázalo sa, že cestu naozaj zvláda bezchybne, a dokonca nad očakávania. To, že sa občas objavia nejaké drobnosti, napríklad nefunkčný záchod, sú skutočne maličkosti, s ktorými astronauti musia počítať a sú na nich trénovaní.

 

A vedecké závery?

Tu sme ešte len vo fáze vyhodnocovania. Veda sa samozrejme nerobí cez noc. Snímky, ktoré vyhotovili, pozorovania, ktoré natočili na svoje prenosné zariadenia a poslali na Zem, a potom aj dáta v obrovských gigabajtoch, ktoré budú vyzdvihnuté z pamäťových médií po pristátí, sa budú vyhodnocovať týždne, mesiace a možno aj roky.

Zatiaľ to však vyzerá veľmi dobre. Určite sa podarilo zaznamenať aj veci, ktoré vedci nečakali. Bolo to počuť aj z prenosov, kedy sa posádka snažila reprodukovať, čo presne pri pozorovaní vidí a ako majú rozdelené role. Bolo poznať, že v riadiacom stredisku občas zavládlo nadšenie: “Vy to naozaj vidíte? My sme ani nedúfali, že to uvidíte.”

 

Čo máte na mysli?

Napríklad rôzne záblesky, ktoré sa tam objavovali. Väčšinou ide o odrazy alebo geologické procesy. Tiež sa ukazuje, že niektoré farby vníma ľudské oko úplne inak ako kamera.

To je mimochodom aj odpoveď na častú otázku, prečo tam posielame ľudí, keď je to drahé, a prečo nestačia družice, ktoré dokážu Mesiac fotografovať vo vysokej kvalite.

Každý vedec vám povie, že ľudské oko je na vnímanie farieb a detailov nastavené inak ako obyčajná kamera. Akonáhle riadiace stredisko počulo, že na povrchu vidia až namodralé alebo zelenkasté odtiene, tak to je presne ten druh informácie, ktorý chcete získať.

 

A to tam nevideli astronauti pred viac ako 50 rokmi?

Nevideli, a vlastne ani nemohli. Misie Apollo leteli k Mesiacu v čase, keď bola privrátená strana k Zemi nasvietená, zjednodušene povedané za „úplnku“. Malo to veľkú logiku. Jednak astronauti pristávali na zdanlivej strane, kde máte stálu optickú aj rádiovú komunikáciu a nedostanete sa do rádiového tieňa. To sme napokon počuli aj teraz, keď sa astronauti ocitli za Mesiacom a na chvíľu s nimi nebolo možné komunikovať. Dôležité je tiež to, že privrátená a odvrátená strana Mesiaca sú geologicky významne odlišné. Procesy, ktoré prebiehali na odvrátenej strane, nie sú rovnaké ako na privrátené. A práve z toho sa budeme snažiť vyvodzovať viac o geológii Mesiaca. Oni tam navyše letia v období, keď je odvrátená strana čiastočne osvetlená, takže vidia niečo, čo ľudské oko doteraz nikdy nevidelo. A ľudské oko je úžasný detekčný prístroj.

 

Ľudia sú z tých nových snímok nadšení. Jasné, niektoré veci vidia ľudské oko prvýkrát, chápem to. Ale predsa už roky máme extrémne detailné fotografie Mesiaca, okolo mesiaca lietajú satelity. Nie je to skôr emócia než nejaký reálny prínos?

To je dobrá otázka. Samozrejme, že tam emócie hrajú obrovskú úlohu. Buďme ľudskí a zároveň faktickí: všetci s emóciami pracujeme. Vedecké závery a pozorovania sú extrémne dôležité, pri vede aj pri experimentoch. Poďme sa na to pozrieť práve z emočného hľadiska. Pozrime sa na to, čo táto misia môže vytvoriť u mladej generácie, ktorá sa práve rozhoduje, či pôjde študovať vedu a techniku. Generácia, ktorá si hovorí, či pôjde robiť ekonómiu alebo právo, alebo sa pustí do kozmických sond, pokročilých čipov, jadrových reaktorov a ďalších vecí, ktoré našu spoločnosť posúvajú ďalej. Vďaka nim potom môžeme žiť lacnejšie, lepšie, posúva sa zdravotníctvo aj kozmická medicína, teda extrémna medicína, ktorá dokáže rozvíjať aj odbory využiteľné tu na Zemi. Bavme sa o motivácii mladej generácie.

 

Čo vás najviac počas expedície najviac zaujalo, či dokonca dojalo?

Ja som naozaj plakal a snáď sa nerozplačím aj teraz vo chvíli, keď posádka pri pozorovaní a vyhodnocovaní prvých pohľadov na odvrátenú stranu Mesiaca zistila z máp, že tam sú dva doposiaľ nepomenované krátery. Jeden z nich pomenovali Integrity. A druhý Carol, podľa zosnulej manželky veliteľa posádky Reida Wisemana, ktorá zomrela na rakovinu. Dodnes si ten okamih presne pamätám. Počúval som to naživo, stál som pri kuchynskej linke, prišla za mnou žena a pýtala sa, čo mi je. A ja jej hovorím: „Oni práve pomenovávajú kráter po Reidovej žene.“ V tej chvíli plakali úplne všetci, aj v riadiacom stredisku. Takže som v tom nebol sám.

 

Vieme lietať k Mesiacu dnes lepšie, rýchlejšie a bezpečnejšie ako pred 50 rokmi?

Rozdelím to. „Lepšie“ je otázka, čo presne by to znamenalo, ale keby som to mal úplne zjednodušiť, tak poviem áno. „Rýchlejšie“? Vlastne nie je dôvod lietať rýchlejšie. A „bezpečnejšie“ stopercentne. A to neporovnateľne. Samozrejme, že nebezpečné je to aj teraz, ale vtedy to bola úplne iná liga. Vlastne je skoro zázrak, že pri dobývaní Mesiaca nikto nezomrel. Apollo 13 malo naozaj málo, a to veľmi. A keď to vrátim ešte ďalej, tak pri misii Apollo 1, čo bola testovacia misia, uhoreli traja astronauti počas rutinných testov na Zemi. A to mali byť ľudia, ktorí mali ako prví pristáť na Mesiaci. Nemal to byť Armstrong s Aldrinom. Dnes lietame rozhodne bezpečnejšie, pretože bezpečnosť astronauta je absolútnou prioritou. Akonáhle by pri kozmickej misii zomrel astronaut, akú finančnú, mediálnu a politickú podporu by ste potom mali napríklad od amerického Kongresu?

 

A dalo by sa to vyjadriť percentuálne? Teda šanca, že to prežijú pred 50 rokmi, a šanca dnes?

Pri niektorých misiách sa reálne hovorilo, že je to päťdesiat na päťdesiat. Aj u Apolla 11 sa to týmto číslam blížilo. Takže áno, vtedy to bolo naozaj na hrane. A buďme radi, že to vyšlo.

 

A dnes?

Dnes sa bavíme o jednotkách percent, keď niečo hrozí. Pri Orione sa to ale strašne zle vyčísluje, pretože ide vlastne o prvý let s posádkou. Zoberme to inak: program raketoplánov bežal od roku 1981 do roku 2011, teda tridsať rokov nepretržitých letov. Bolo to 135 misií. Áno, dve skončili tragicky – Challenger a Columbia. Keď si to spočítate, tak sú to naozaj jednotky percent, keď sa niečo nepodarilo. V kozmickom priestore od roku 2003 pri lete nikto nezomrel. Naposledy to bola práve misia Columbia. Takže povedať, že je to stopercentne bezpečné, nemôžete ani pri riadení auta. Ale bezpečnosť astronauta je skutočne na prvom mieste a zatiaľ to vyzerá dobre.

 

A hrozí im niečo počas cesty? Niečo môže preraziť obal lode, pri pristátí hrozí nebezpečenstvo; hovorí sa, že to bude za extrémnej rýchlosti…

Poďme vziať dve veci. Prvá je zrážka s nejakým objektom. Samozrejme, že tá šanca existuje, povedzme si to natvrdo. Do lode napokon aj niečo naráža, ale väčšinou ide o mikroskopické častice, ktoré vôbec nezaznamenáme. Môže ale priletieť aj niečo o veľkosti malého kamienka, a to už môže byť nebezpečné. Steny lode sú samozrejme relatívne tenké, pretože prečo by mali byť hrubé. Vnútri máte v podstate bežný tlak, astronauti tam lietajú v teplákoch, nemusia byť stále v skafandroch. Tie majú len pri štarte, pristátí alebo v rizikovej situácii. A okolo nich je vákuum. Ale keby nastala situácia, že by niečo plášť prerazilo, tak napríklad pri Orione sú systémy podpory života urobené tak, že po dosť dlhú dobu dokážu astronautom vytvárať dostatočnú atmosféru, aby si v pokoji stihli obliecť skafandre. Loď teda vie dodať také množstvo vzduchu, že sa astronaut môže bez paniky pripraviť. A bezpečnostný skafander ich potom dokáže udržať nažive až sedem dní. Takže aj na toto sa myslelo.

 

A môže sa loď nejakému nebezpečenstvu vyhnúť? Je na začiatku naprogramovaná a letí podľa pôvodného plánu, alebo ju môžu riadiť aj astronauti?

To je veľmi pekná otázka. Tá loď letí po takzvanej trajektórii priameho a bezpečného návratu. Keby som to mal veľmi zjednodušiť: keď vezmem pero a hodím ho, tak zase spadne späť. Tu len letíte zhruba 400 tisíc kilometrov ďaleko a Mesiac vás gravitačne ovplyvní, preto vzniká taká pomyselná osmička. Letíte tak, aby vás Mesiac zároveň spomalil, preto letíte pred ním v jeho smere letu, nie za ním. Keby ste leteli za ním, urýchlilo by vás to, a to nechcete. Aj keby Mesiac úplne netrafili, vrátili by sa domov. A aj keby okolo neho preleteli iným uhlom alebo rýchlosťou, tiež by sa vrátili.

 

Ale museli by zapnúť motory?

Nemuseli.

 

Takže by to bolo dané gravitáciou?

Presne tak. Gravitáciou Zeme, ktorá tam samozrejme všade pôsobí, len podľa vzdialenosti rôzne silno.

 

Preto urobili najprv tú otočku okolo Zeme…

To bol hlavne moment na testovanie systémov. Potom nastal okamih, kedy bolo treba zapáliť motor pre preletovú dráhu k Mesiacu. Inými slovami, Orion sa urýchlil natoľko, aby ho Zem už nedržala tak silno a aby mohol zotrvačnosťou odletieť smerom k Mesiacu po správnej trajektórii a správnou rýchlosťou.

 

A toto urobil počítač, alebo astronauti na palube?

Toto v podstate urobil počítač. Ale pýtali ste sa aj na možnosť manévrovania – a tam áno, môžu manévrovať. V jednej časti letu mal pilot Victor Glover za úlohu kozmickú loď Orion otestovať aj z hľadiska manévrovania. Lietal s ňou okolo modulu ICPS.

 

Takže riadil?

Riadil naozaj reálne, pomocou trysiek v niekoľkých stupňoch voľnosti. Nechcem zachádzať do technických detailov, ale skrátka s tým lietal ako s joystickom a šlo to krásne. Sú z toho nádherné zábery a moje technické srdce pri tom skutočne zaplesalo. A dovolím si ešte jednu peknú vec. Servisný modul – pripomínam, že to nie je modul s kladivkami a krompáčmi, ale časť, ktorá drží astronautov nažive – vyrobila Európska vesmírna agentúra. Vyrobila ho Európa. A funguje tak dobre, že nielen drží astronautov nažive, ale aj zážih pre prelet k Mesiacu bol vykonaný s takou presnosťou, že prvé dva zo štyroch plánovaných korekčných manévrov mohli byť vynechané. Bolo to skrátka natoľko presné. A to je presne ten moment, kedy môžeme spoľahlivo povedať: áno, všetko sa darí dobre.

 

Takže keby náhodou prišla správa, že sa blíži nejaký objekt, teoreticky by sa mu mohli vyhnúť?

Áno. Ale musel by to byť veľký kus, o ktorom by ste vedeli dosť dopredu. Pokiaľ je to malý kamienok, ten skôr vôbec nespozorujete. Ale jednoducho povedané: keby potrebovali manévrovať, môžu.

 

Testujeme, či ľudstvo stále vie lietať k Mesiacu… Kedy sa dočkáme misie, ktorá na Mesiaci skutočne pristane? A už vieme, kde by mala pristáť?

Program Artemis prešiel niekoľkými úpravami. Aby som bol konkrétny: toto je Artemis II a podľa súčasných plánov by mala prvýkrát na Mesiaci pristáť Artemis IV. Všetci sa teraz v Spojených štátoch aj medzi medzinárodnými partnermi hrnú k južnému pólu Mesiaca. Je to veľmi ambiciózne, pretože po tých päťdesiatich rokoch by možno dávalo zmysel si to s novou technológiou najskôr skúsiť trochu inde. Čaká sa hlavne na pristávacie moduly a ďalšiu techniku. Oficiálne vyjadrenie, ku ktorým som osobne trochu skeptický, ale to je môj názor, hovorí o roku 2028. Teda opätovné pristátie na Mesiaci v rámci Artemis IV, s pristávacím modulom, o ktorom zatiaľ ešte nevieme, či bude od SpaceX, alebo od Blue Origin.

 

A na južný pól preto, že je tam voda?

Presne tak. My sa totiž chceme na Mesiaci naučiť trvalo žiť. Nemá to byť len o tom vziať zástavku, zabodnúť vlajku a zase odletieť.

 

 

 

Viac informácií:

Mise Artemis II testuje, jestli lidstvo pořád umí velké věci, říká expert