Kto bude určovať, čo sa v Európe skúma? Odpoveď na túto otázku sa práve vyjednáva v Bruseli. Vo februári 2026 sa stretli pozície Európskej komisie, Parlamentu, členských štátov i výskumnej komunity k budúcemu rámcovému programu a Fondu pre konkurencieschopnosť. Na pozadí beží vyjednávanie o budúcej kohéznej politike. Pre Česko, vo vede a výskume fakticky závislé na štrukturálnych fondoch a s minimálnym podielom na centrálne riadených programoch, ide o existenčnú tému.

V poslednom februárovom týždni roku 2026 sa v Bruseli odohrala séria udalostí, ktoré môžu zásadne ovplyvniť budúcu architektúru európskeho financovania výskumu a inovácií na roky 2028 až 2034. Jadrom sporu je zdanlivo technická, ale v skutočnosti úplne zásadná otázka: aký bude vzťah medzi 10. rámcovým programom pre výskum a inovácie (FP10) a novo vznikajúcim Európskym fondom pre konkurencieschopnosť (ECF) so súhrnným rozpočtom vyše 400 miliárd eur?

Odpoveď na túto otázku rozhodne o tom, či bude európsky výskum riadený logikou vedeckej excelentnosti, alebo či sa stane podriadeným nástrojom priemyselnej politiky a politiky konkurencieschopnosti. Rozhodne aj o tom, koľko peňazí reálne pôjde na základný výskum, kto bude určovať výskumné priority a za akých podmienok budú môcť univerzity v oboch programoch participovať. Hoci Európska komisia (Komisia) v júli 2025 predstavila FP10 ako samostatný program, presná podoba jeho väzby na ECF zostáva legislatívne nedefinovaná a je predmetom stále ostrejšej debaty.

 

Čo je na stole a čo na ňom chýba

Európska komisia pôvodne zvažovala integráciu rámcového programu priamo do ECF. Pod tlakom Európskej rady (Rady), Európskeho parlamentu (Parlamentu) i výskumnej komunity od tohto zámeru ustúpila a predstavila FP10 ako samostatný program s rozpočtom 175 miliárd eur, čo je takmer dvojnásobok súčasného Horizontu Európa (Horizont Európa, končiaci 9. rámcový program, FP9). Súčasne však oznámila, že oba programy budú „tesne prepojené”.

Práve podoba tohto prepojenia je hlavným zdrojom neistoty. Návrh nariadenia o ECF ponecháva väzbu na FP10 zámerne vágny. Komunikácia Komisie o tom, ako má „tesné prepojenie” fungovať v praxi, doteraz nebola zverejnená. Združenie popredných európskych výskumných univerzít LERU to opakovane kritizuje ako priestor pre špekulácie. Generálny tajomník LERU Kurt Deketelaere situáciu zhrnul takto: „Nariadenie o ECF musí byť prepísané, pretože v tejto chvíli mu nikto nerozumie a nikto ho nevie vysvetliť, vrátane autorov.”

Konkrétnym bodom sporu je štruktúra pracovných programov. Komisia navrhuje, aby FP10 a ECF zdieľali štyri tematické oblasti, tzv. „policy windows” (zdravie a biotechnológie, čistá transformácia, digitálne vedenie, odolnosť a bezpečnosť), a pre každú z nich plánuje jeden spoločný pracovný program, ktorý by obsahoval sekcie pre výzvy financované ako z FP10, tak z ECF. Výskumná komunita sa proti tomuto modelu stavia a požaduje oddelené pracovné programy. Dôvod je zrejmý: spoločný pracovný program vytvára riziko, že priemyselné priority ECF budú de facto určovať výskumnú agendu FP10.

V priebehu iba dvoch dní, 25. a 26. februára 2026, sa uskutočnili dve vypočutia výboru Európskeho parlamentu pre priemysel, výskum a energetiku (ITRE), zároveň Rada pre konkurencieschopnosť viedla politickú debatu o ECF a nakoniec aj sedem hlavných európskych univerzitných sietí publikovalo spoločné stanovisko k vzťahu a hierarchii medzi FP10 a ECF. Všetky formulujú pozície na bojovom poli, ktorého vyústenie rozhodne o podobe európskeho výskumu na najbližších minimálne sedem rokov.

 

Spoločné stanovisko: požiadavka právnych záruk

Spoločné stanovisko sietí CESAER, EUA, LER, The Guild, Coimbra Group, EU-LIFE a YERUN, reprezentujúcich viac ako 900 európskych univerzít a výskumných inštitúcií (vrátane radu českých univerzít a Českej konferencie rektorov), je doteraz najucelenejšou sektorovou odpoveďou na vágnosť návrhu Komisie. Varuje explicitne, že súčasný návrh ECF riskuje „vytvorenie de facto hierarchie, v ktorej sa FP10 stane podriadeným krátkodobým prioritám,” a požaduje „jasné právne záruky” autonómie FP10.

Stanovisko navrhuje alternatívnu architektúru: FP10 ako „bridge generátor”, teda generátor excelentného poznania, talentov a validovaných konceptov, a ECF ako „bridge amplifier”, nástroj pre škálovanie, nasadenie a trhové uplatnenie. Táto architektúra však v legislatívnom texte Komisie (zatiaľ) ukotvená nie je.

Medzi konkrétne požiadavky, ktoré Komisia v návrhu nemá, ďalej patria: oddelené pracovné programy pre FP10 a ECF v každej zo štyroch tematických oblastí; dva paralelné strategické poradné orgány so štruktúrovanou, ale nie hierarchickou koordináciou alebo subordináciou; právne ukotvený „plug-in“ mechanizmus umožňujúci projektom z FP10 prechádzať do ECF na základe vopred definovaných míľnikov bez opakovaného hodnotenia; a excelentnosť ako jediné hodnotiace kritérium v ​​FP10, po vzore ERC.

 

Parlamentné vypočutie: kritika smeruje k neurčitosti návrhu

Vypočutie výboru ITRE v dňoch 25. a 26. februára 2026 prinieslo ostrú kritiku, a to nielen smerom k princípom, ale práve smerom k neurčitosti súčasného návrhu.

Johannes Jarlebring zo Švédskeho inštitútu pre európsku politiku označil pretrvávajúcu predstavu, že by ECF mal usmerňovať výskumné priority FP10, za mylnú a navrhol oddelené pracovné programy. Varoval, že prílišná flexibilita ECF, ktorú Komisia prezentuje ako prednosť, môže vyústiť do „vágnych a netransparentných politických kompromisov.” Fredrik Erixon z Európskeho centra pre medzinárodnú politickú ekonómiu bol ešte priamočiarejší a usudzuje, že súčasný návrh ECF „nás smeruje k neúspechu”, pretože obsahuje príliš veľa všeobecných politických makro cieľov a chýba mu jasná „intervenčná logika”.

Prezidentka Európskej výskumnej rady (ERC) Márie Leptin varovala europoslancov pred vytváraním „falošnej hierarchie medzi hraničným výskumom a inováciami.” Prorektorka Technickej univerzity v Rige Maira Indrikova upozornila, že posun k vysokým úrovniam technologickej pripravenosti (TRL), ku ktorému vágne prepojenie s ECF prirodzene tlačí, by mohol obmedziť úlohu univerzít zameraných na dlhodobý základný výskum. Mirjam Storim zo Siemens Foundational Technologies volala po „chytrom mixe“ rôznych úrovní TRL. Ani priemyselná strana teda nepožaduje jednostranný presun k aplikáciám.

Europoslanec Christian Ehler (EPP), vedúci spravodajca pre FP10 a spoluspravodajca pre ECF, navrhol posun k modelu inšpirovanému americkými agentúrami ARPA, kde by sa Komisia a Rada “museli vzdať slova k jednotlivým výzvam” v prospech expertne riadeného výberu. Ehler opakovane zdôrazňuje, že „priemyselná politika nemôže riadiť výskum”. Bývalý portugalský minister pre vedu Manuel Heitor podporil myšlienku nezávislých rád riadených „vedcami a inovátormi, pre vedcov a inovátorov“. Obe pozície majú v Parlamente značnú podporu, ale výsledok je zatiaľ neistý.

 

Právne obmedzenie, o ktorom sa nehovorí

Popri politickom spore existuje aj zásadná právna rovina. Článok 182 ZFEÚ stanovuje, že činnosti Únie v oblasti výskumu a technologického rozvoja sa realizujú prostredníctvom rámcového programu. To výrazne obmedzuje priestor na to, aby paralelný nástroj financoval aktivity, ktoré by svojou povahou predstavovali výskum v zmysle primárneho práva.

Návrh nariadenia o ECF pritom v niektorých ustanoveniach pracuje s formuláciami, ktoré môžu byť interpretované ako zahŕňajúce aj základné či rané fázy aplikovaného výskumu. Ak by takýto výklad prevážil, vzniklo by napätie s článkom 182 ZFEÚ a bolo by potrebné veľmi precízne právne vymedzenie kompetencií oboch nástrojov. Spor o vzťah FP10 a ECF tak nie je iba otázkou politických priorít, ale aj otázkou inštitucionálnej architektúry a rešpektu k rozdeleniu kompetencií zakotvenému v primárnom práve EÚ.

Praktický dôsledok tohto obmedzenia je pritom zásadný. Z celkového rozpočtu oboch programov, teda cez 400 miliárd eur, môže na výskum a inovácie smerovať iba časť alokovaná v rámci FP10. Ak sa potvrdia neoficiálne údaje o rozpočte ERC vo výške cca 31,5 miliardy eur, bude na základný výskum na úrovni EÚ explicitne vyčlenených menej ako 8 % z tohto celku. Ako opakovane upozorňuje Deketelaere, EÚ dáva na stôl vyše 400 miliárd eur na konkurencieschopnosť, ale ani desatina z toho nepôjde na základný výskum, bez ktorého nemožno dlhodobo konkurovať.

 

Excelencia verzus geografia: ďalší otvorený spor

Ďalšou nedoriešenou otázkou je princíp alokácie prostriedkov. Na Rade pre konkurencieschopnosť 26. februára 2026 sa ministri stretli v otázke, či má byť financovanie ECF alokované výhradne na základe excelentnosti, alebo či má zahŕňať aj geografickú vyváženosť. Tento spor rozdeľuje nielen politické skupiny v Parlamente, ale aj členské štáty.

Česko zastáva konzistentnú pozíciu: bývalý minister priemyslu a obchodu Lukáš Vlček na Rade pre konkurencieschopnosť v septembri 2025 a bývalý minister pre európske záležitosti Martin Dvořák na Rade pre všeobecné záležitosti v októbri 2025 volali po zachovaní mechanizmov špecifických pre tzv. „widening“ krajiny.

Táto pozícia je legitímna, pokiaľ ide o nástroje ECF zamerané na nasadenie a škálovanie technológií. V samotnom FP10 je táto téma strednodobou kontroverziou a efektivita „widening“ programov zatiaľ nebola, a fakticky ani nemohla byť, vyhodnotená. Ehler v tomto zdôrazňuje, že princíp excelencie a otázka wideningových nástrojov musí zostať súčasťou rokovaní o Horizonte Európa, nie byť presmerované do rozpočtových rokovaní, kde by sa stali predmetom politického obchodu. Ani v tomto bode sa ale Rada nezhodla.

 

Štrukturálne fondy: tichá revolúcia v pozadí

Debata o FP10 a ECF sa neodohráva vo vzduchoprázdne. Súbežne totiž prebieha rovnako zásadná, pre české prostredie snáď ešte zásadnejšia premena kohéznej politiky. V súčasnom programovom období pochádza 70 až 75 % všetkých EÚ fondov prúdiacich do Česka z kohéznej politiky, 20 až 25 % z poľnohospodárstva a iba 3 až 5 % z centrálne riadených programov, do ktorých patrí aj rámcový program pre výskum. Štrukturálne fondy sú pritom významným zdrojom financovania výskumnej infraštruktúry, kapacít a v mnohých operačných programoch aj samotného výskumu.

Komisia v návrhu viacročného finančného rámca (Multiannual Financial Framework, MFF) 2028 až 2034 navrhuje zlúčenie doterajších 14 samostatných fondov (vrátane ERDF, ESF+, Kohézneho fondu, CAP a ďalších) do jediného mega-fondu s jedným štátom a objemom približne 865 miliárd eur, ktorý bude približne 865 miliárd eur. (NRPP). Česko by podľa predbežných prepočtov Komisie malo dostať okolo 30 miliárd eur, čo predstavuje reálny pokles oproti súčasnému obdobiu. Podľa analýzy Jacques Delors Institute klesnú prostriedky na kohéziu, rybolov, rurálny rozvoj a Interreg reálne o približne 15 %.

Pre český výskum je podstatné, že v rámci NRPP budú kohézne prostriedky na výskum a inovácie súťažiť o alokáciu s prioritami poľnohospodárstva, migrácie, obrany a bezpečnosti v rámci jedného národného plánu. Národné vlády by získali značnú voľnosť v presmerovaní prostriedkov medzi týmito oblasťami. Ak sa na národnej úrovni rozhodne, že priority obrany, migrácie alebo poľnohospodárstva sú naliehavejšie, prostriedky na výskumnú infraštruktúru a kapacity môžu byť presmerované bez toho, aby na to bol potrebný súhlas regiónov. To pre český výskumný priestor nie sú dobré vyhliadky, hlavne s ohľadom na kontrast prioritizácie výskumu „na papieri“ a v realite. Výbor regiónov opakovane varoval, že návrh NRP hrozí „renacionalizáciou” kohéznej politiky a marginalizáciou centrálnych či aspoň regionálnych priorít. Európsky parlament pohrozil zamietnutím celého návrhu MFF práve kvôli modelu NRPP.

Pre české výskumné inštitúcie to vytvára situáciu, v ktorej sa súčasne zužujú oba hlavné kanály európskeho financovania. Na jednej strane FP10, ktorého autonómia a rozpočet na základný výskum sú predmetom nedoriešeného sporu s ECF. Na druhej strane kohézne prostriedky, zatiaľ kľúčové pre budovanie výskumnej infraštruktúry a kapacít, ktoré budú v novom NRPP súťažiť s nesúvisiacimi prioritami a ktorých celkový objem klesá. Česká výskumná závislosť na kohéznych prostriedkoch je pritom značná, zatiaľ čo centrálne riadené programy nie sú získavané v dostatočnom objeme.

Pre ďalší rozvoj výskumného prostredia v Česku je teda potrebné zvažovať hlavne tri roviny: obhajovať právne ukotvenú autonómiu v rámcovom programe FP10; podporovať „widening” v ECF tam, kde ide o nástroje nasadenia a škálovania; a v rámci rokovaní o NRPP tlačiť, aby kohézne prostriedky na výskumnú infraštruktúru a kapacity neboli obetované v prospech iných priorít. Do akej miery je to realistické, to nechám na zamyslenie, aj keď hlavne posledný z nich je v českej realite skôr z ríše snov. Tak či tak nemožno vyjednávanie a úvahy o FP10 viesť oddelene od kohézie. Pre český výskum ide o dve strany toho istého problému.

 

 

Viac informácií:

Ladislav Krištoufek: Boj o 10. rámcový program se stupňuje, kohezní revoluce v pozadí

 

Zdroj: https://vedavyzkum.cz; EK, zverejnené: 6.3.2026; autor: rup