Projekt Vedátor, ktorý pred šiestimi rokmi založil, sa stal fenoménom slovenského internetu. Portál zameraný na popularizáciu vedy a rozvoj kritického myslenia ľudia ocenili najmä s nástupom pandémie. Ako ľudí kontakt s vedou premieňa a prečo nie je jedno, akým nesprávnym informáciám veríme? Aj o tom si môžete prečítať v rozhovore uverejnenom v HN magazíne s fyzikom a popularizátorom vedy Samuelom Kováčikom.
Čo vzrušujúce na poli vedy aktuálne sledujete?
Celý svet sleduje vedu, keď sa udeľujú Nobelove ceny. Ceny v rámci fyziky nie sú pre mňa novinky – môže ísť pokojne o objavy spred desaťročí. Ale výnimočne sa vtedy o ne ľudia začnú zaujímať, takže pre mňa ako popularizátora je to príležitosť. Nedávno som sa tiež zúčastnil na zaujímavej konferencii v Grécku, na ktorej bolo odprezentované, že existujú nové matematické modely, ktoré majú ambíciu opísať veľký tresk. Doteraz sa v súvislosti s ním predpokladalo, že ide o jav, pri ktorom fyzika prestáva fungovať. V skutočnosti tam fyzika takisto funguje, akurát iná, ktorú doteraz nepoznáme. Ešte nevieme, či sú tie modely úplne správne, takmer s istotou je to však krok zaujímavým smerom.
Prečo si vás osobne získala práve fyzika?
Spätne sa mi javí, že na škole ma každý rok zaujímalo čosi trochu iné: vesmír dávne civilizácie…A fyzika bola u mňa jednotkou práve v čase, keď sa podávali prihlášky na vysokú školu. Viem si predstaviť, že vo vedľajšom vesmíre robí Samuel niečo iné. Druhá najlepšia možnosť by pre mňa bola si biológia. Fascinuje ma genetika, páčilo sa mi napríklad skúmať z jej pohľadu históriu druhov. Zároveň ma zaujíma aj fundamentálna biológia, kladúca najzákladnejšie otázky typu, čo je to život. Ak by ma prestalo baviť, čo robím vo fyzike, a mal by som sa niekam posunúť, zrejme by ma lákala hranica fyziky a nejakej ďalšej vedy. Interdisciplinárne oblasti sú v podstate najmenej prebádané napríklad taká biofyzika má stále veľa otvorených otázok.
Vo fyzike sa venujete teórii štruktúry priestoru. Priblížte to.
Uvažuje sa, že tak, ako sa z niečoho skladá hmota, skladá sa z niečoho aj samotný priestor. Testujeme, ako takéto štruktúry ovplyvnili fyziku, a ideálne, ako by sa prejavili takým spôsobom, ktorý môžeme pozorovať. Je to fundamentálna fyzika na dlhé lakte. Stále nevieme, či ide o skutočný fenomén, a ak áno, načo by to bolo dobré. Ženie nás zvedavosť a to je, zdá sa, pre vedu veľmi dobrá motivácia.
A prečo ste taký motivovaný vedu popularizovať?
Kľúčové sú asi dva dôvody. Prvý je, že vedci robia prácu, ktorá je podľa mňa pre ľudstvo veľmi užitočná a je dobré, aby si to ľudia uvedomovali. Že vďaka ich daniam, z ktorých omrvinky sa dostanú aj k vedcom. Čosi zmysluplné a hodnotné vzniká. Ľudia sa tešia, keď slovenskí hokejisti získajú medailu na MS: podľa mňa by sa mali rovnako tešiť, keď sa podarí pekný vedecký objav, z ktorého môže benefitovať celé ľudstvo. Či už na úrovni praktickej – že vďaka nemu môže vzniknúť nová súčiastka, čip alebo vakcína – alebo nás ten objav obohatí na intelektuálnej úrovni. Napríklad nám pomôže pochopiť, ako vznikol život. Lebo súčasťou toho, čo to znamená byť človekom, je aj napĺňať sa takýmito hodnotami. Čiže popularizácia je na jednej strane služba pre vedeckú komunitu – aby sa vedelo, že vo výskumných ústavoch a na katedrách vzniká niečo hodnotné – a zároveň ide o službu pre ľudí. Je zaujímavé vedieť, ako funguje náš svet. Sám rád rozmýšľam o vesmíre a keď sa dočítam niečo zaujímavé, môžem o tom rozmýšľať hlbšie a širšie. Aj vďaka tomu mám potom pocit, že tých pár desaťročí, ktoré mi pravdepodobne veľkou náhodou boli dané na tejto planéte, trávim plnohodnotnejšie. Sám som konzument vedeckých noviniek z iných odborov a mám pocit, že i ja ako fyzik by som mal svoju časť odpracovať a zložité objavy sa snažiť pretlmočiť ďalej. Spríjemňuje to životy. V skutočnosti na tejto planéte robíme len dve veci: buď životy predlžujeme – to robia výrobcovia jedla či lekári – alebo ich spríjemňujeme. To zas robia napríklad tvorcovia filmov či spisovatelia. A z môjho pohľadu aj popularizátori vedy.
Aká je spätná väzba od laikov?
Tie ohlasy sú na 99,99 % pozitívne, čo si veľmi vážim. Vo väčšine prípadov je to podľa mňa o tom, že sa mi darí na ľudí prenášať nadšenie, ktoré vo mne osobne spoznávanie prírody vyvoláva. Mnohým ľuďom fyzika v škole privodzovala až fyzický odpor – a zrazu zistili, že je to vlastne zaujímavé. Toto mi vraví veľmi veľa ľudí. A to ma aj mimoriadne teší. Navyše, popularizácia vedy má vplyv nielen na spríjemnenie, ale aj predĺženie životov. Vedátor je totiž zdrojom kvalitných informácií, ale zároveň podnecuje aj kritické myslenie. Vyprofilovalo sa to najmä na začiatku pandémie, keď sa ľudia snažili dostať k najaktuálnejším vedeckým informáciám. A mnohí, ktorí si to dovtedy dostatočne neuvedomovali, zrazu ocenili, ako sa veda dobre orientuje v nových situáciách, že im dokázala pomôcť pri riešení najzákladnejších otázok, súvisiacich priamo s prežitím. Veda od svojich počiatkov vychádza z toho, čo poznáme, snaží sa to čo najrigoróznejšie spracovať a získať nové poznatky. Ľudia sa Vedátorovi chvália, že pravidelne dostávajú tipy, ako zlepšiť kritické myslenie. To, samozrejme, robí aj množstvo iných stránok, ale gro spätnej väzby má takýto charakter. Ľudia nám bežne píšu: „ Nevedel som svojmu strýkovi vysvetliť prečo sú vakcíny bezpečné, a na vašej stránke je to vysvetlené jednoduchým spôsobom, ktorý môžem ďalej posunúť.“ Zjednodušovanie zložitých informácií je teda dobré nielen preto, aby sa ľudia dokázali potešiť, že pochopia niečo nové o vesmíre, ale aj preto, aby tie informácie dokázali posúvať ďalej. Keď píšem o kritickom myslení, snažím sa hľadať príklade ľahké na zapamätanie, aby si na ne človek spomenul v momente, keď niekto pri nedeľnom obede vytiahne hoax. Aby dokázal reagovať rozumným príkladom a bez toho, aby sa potreboval odvolať na štúdie. Vždy je dobré môcť sa odvolať na štúdie, ale tie nie je vždy možné vytiahnuť pri obede.
Človek však potrebuje rozumieť aj svetu ako celku. A v súčasnosti sme svedkami toho, že mnoho ľudí mu nerozumie, čo vedie k pocitom odcudzenia a často následne k extrémizmu. Myslíte, že veda v tom môže pomôcť?
Myslím si, že áno. Ľudia chcú rozumieť svetu okolo seba a čakajú, kto im tú odpoveď dá. V dobrom prípade im tú odpoveď dokáže dať veda, v lepšom prípade im ju dá dokonca v zrozumiteľnej podobe. Vedecký a racionálny prístup k svetu – založený na sledovaní sveta okolo seba, zbere dát, snahe tie dáta pochopiť a vyhodnotiť ich – mi dáva odpovede, ktoré sú občas zložité a niekedy neprístupné, inokedy zas prístupné, no ľuďom sa nepáčia. A keď človek nedostane odpoveď, ktorú chce počuť, začne ju hľadať inde. Napríklad v rôznych ideológiách.
Prečo vy osobne vnímate, že byť racionálnym človekom je pre vás užitočnejšie?
Mne sa na tomto prístupe k svetu páči, že začíname v stave maximálnej nevedomosti, priznávame, že nič nevieme, a snažíme sa pochopiť, ako veci fungujú. A nemenej sa mi páči, že racionálna ideológia je založená na vyvracaní vlastných chýba a omylov. Vo vedeckej komunite si najviac spravím meno nie vtedy, keď budem uznávať Einsteina, ale keď ho vyvrátim. Veda napreduje vďaka tomu, že hľadá svoje nedostatky, chyby, a keď sa jej ich podarí identifikovať a napraviť, výsledkom je, že vieme o svete niečo viac. Rovnako ja ako racionálny človek sa snažím zistiť, ktoré moje predstavy o svete sú mylné, a presmerovať ich, nahrádzať ich lepšími, presnejšími. A takto postupne budujem svoj obraz sveta. Ideológovia postupujú tak, že povedia, takáto je pravda, a potom idú ohýbať svet tak, aby im do tej pravdy sedel. Tu trošku prižmúrime očko, tu niečo napravíme. A tým sa od reálneho sveta začnú izolovať. Racionálny pohľad sa , naopak, snaží k reálnemu svetu čo najviac priľnúť, lebo v ňom vlastne hľadá spätnú väzbu. Mám nejakú pravdu o svete, konfrontujem ju s realitou a keď nesedí, nie je to chyba reality, je to chyba mojej predstavy, a tak sa ju snažím upraviť a spresniť. A tento prístup sa javí ako najefektívnejší, prináša nám najviac osohu. V tejto súvislosti je zaujímavé pýtať sa aj na to, čo je princíp učenia. Starý pohľad na školstvo je, že ide o prijímanie nových informácií. Tu máš fakty o starovekom Grécku a nauč sa ich.
A nie je to tak?
Existuje aj alternatívny pohľad, že ľudia takmer od narodenia vnímajú svet v istých modeloch. A učenie sa je upratovanie týchto modelov. Mám predstavu o tom, ako funguje počasie, a škola by tie predstavy mala spresňovať, formalizovať, konfrontovať s okolím a podobne. A to je veľmi podobné tomu, čo sa robí vo fyzike. Mám model fungovania elektrónov a snažíme sa ho postupne upratovať. Vedecká komunita teda robí niečo veľmi podobné, ako učitelia v škole: formujeme predstavy. Akurát v škole sa to deje predvídateľným spôsobom: učitelia vedia, čo chcú deti naučiť. My vo vede presne nevieme, čo chceme objaviť. Máme však nejakú predstavu, ako funguje svet, a rozmýšľame na tým, ako ju upresniť.
Jasné, ale je to súčasť spresňovania. Najviac sa dokážem naučiť, keď odseknem nesprávnu časť predstavy o svete: keď zistím, že toto tak a tak funguje. Spresňovanie nie je len o tom, že najprv viem, že pí je 3,1 a potom sa dozviem, že je to 3,14 a pridávam ďalšie desatinné miesta. Najzaujímavejšie učenie je, že Newton kedysi povedal, že existuje gravitačná sila, a potom prišiel Einstein a povedal, že v skutočnosti gravitačná sila neexistuje, že je to len prejav zakrivenia časopriestoru. Ukázal, že celá táto myšlienka je nieže nesprávna, ale dá sa podať úplne iným spôsobom. A toto sa deje aj v škole. Dieťa ide do parku, zistí, že tu je taká zelená vec, tu je iná zelená vec, a potom ho učiteľ naučí koncept rastliny. A začne uvažovať: čo majú rastliny spoločné? Prečo sú všetky zelené? Prečo všetky dokážu horieť? Nielenže sa naučí, že tých zelených vecí existuje oveľa viac, ale aj sa naučí, že niečo majú spoločné.
Zároveň je dôležité priznať si, že ani veda nedokáže vysvetliť všetko.
Jasné. Sú známe príklady, ktoré veda nikdy nevysvetlí. Na druhej strane, hranice jej obmedzení nie sú úplne jasné. Málokto si podľa mňa myslí, že veda nemá hranice, ale zároveň málokto si trúfne povedať, že sú presne na tomto mieste a ďalej sa neposunú. Ľudia si napríklad mysleli, že nikdy nepochopíme správanie hmoty, alebo to, ako vznikal vesmír – teraz nemyslím veľký tresk, ale tie momenty po ňom. Potom sme však zistili, že svetlo k nám putuje konečnou rýchlosťou, a keď sa dokážeme pozrieť dostatočne ďaleko v priestore, je to zároveň dostatočne ďaleko v čase. Webbov teleskop sa snaží uvidieť prvé hviezdy vo vesmíre. V istom zmysle slova už neexistujú, ale aj tak ich môžeme vidieť, lebo ten signál k nám prichádza. Kedysi teda ľudia mohli predpokladať, že nie je možné vidieť minulosť, ale my ju v istom zmysle vidíme. A podobných príkladov existuje veľmi veľa. Málokto si trúfne povedať, že veľké otázky typu, ako vznikol život, ako vznikol vesmír, ako funguje vedomie, zostanú nezodpovedané, lebo sa k nim postupne blížime. Ja osobne by som nezáväzne povedal, že nikdy úplne nepochopíme, ako funguje vedomie, lebo sme limitovaní naším vlastným vedomím, ale pokojne sa v tom môžem mýliť.
Samuel Kováčik
Teoretický fyzik, dizertáciu získal na FMFI UK. Neskôr pôsobil na Dublinskom inštitúte pokročilých štúdií, kde získal výskumný grant od Írskej výskumnej nadácie. Dnes opäť pracuje na FMFI UK a Masarykovej univerzite. Vo výskume sa zaoberá modifikáciami kvantovej mechaniky, numerickými simuláciami a maticovými modelmi. V roku 2016 založil portál Vedátor zameraný na popularizáciu vedy a rozvoj kritického myslenia. Vlani mu vyšla kniha Obyčajné zázraky, v ktorej pútavým a zrozumiteľným spôsobom vysvetľuje javy typu, prečo mesiac nespadne či odkiaľ sa berú oblaky.
Zdroj: HN magazín; https://hnonline.sk, zverejnené: 9. 12. 2022, autor: rpa
