Prinášame názory profesorov Jean-Claude Burgelmana a Luka Van Langenhovea z Vrije Universiteit Brussel, na tému vedeckej diplomacie.

Na prispôsobenie sa novému politickému kontextu je nevyhnutné urgentne rozšíriť staršie koncepcie vedeckej diplomacie. A univerzity musia zvýšiť podporu tých výskumných pracovníkov, ktorí pôsobia v prírodovednej diplomacii.

Vedeckú diplomaciu je potrebné aktualizovať v nadväznosti na oznámenie Európskej komisie, že prehodnotí svoju medzinárodnú spoluprácu v oblasti výskumu a vývoja a predovšetkým prehodnotí to, čo bolo zahájené v roku 2016, ako vedu „otvorenú svetu“. Podľa troch hlavných švédskych univerzít – štokholmského tria – treba vedeckú diplomaciu považovať za pozitívnu ochrannú známku pre Európu. Prečo však potrebujeme vedeckú diplomaciu a prečo by do nej mala Európa investovať?

Tri varianty vedeckej diplomacie

Kľúčový krok v nedávnej histórii vedeckej diplomacie nastal, keď Britská kráľovská spoločnosť a Americká asociácia pre pokrok v oblasti vedy v roku 2010 uverejnili spoločnú správu, v ktorej stanovili rozdiely medzi tromi druhmi vedeckej diplomacie:

• Veda pre diplomaciu, kde sa veda používa ako nástroj mäkkej sily.
• Veda v diplomacii, kde vedci radia ministerstvám zahraničia.
• Diplomacia pre vedu, kde diplomacia podporuje medzinárodné vedecké spolupráce.

Koncept sa stal salonfähig alebo spoločensky prijateľný. V súčasnosti predstavuje vedecká diplomacia mnoho rôznych vecí, vrátane politík mäkkej sily, ktoré majú prilákať vedcov do krajiny; výmenné programy pre vedeckú spoluprácu a menovanie vedeckých poradcov na ministerstvách zahraničných vecí alebo veľvyslanectvách. Prírodovedná diplomacia môže nakoniec zahŕňať interakcie medzi vedcami v kontexte riešenia konfliktov. Tento úspech vedeckej diplomacie je možno jeho hlavnou slabinou, pretože koncepcii chýba jednoznačné zameranie – niektorí by tvrdili, že sa z nej stala „koncepčná príručka“ pripravená na to, aby do nej čokoľvek zapadalo. Často sa tiež zdá, že je spojený s dosť romantickým pohľadom na vedu, pretože zdôrazňuje univerzálny vedecký jazyk a záväzok vedcov k bezpodmienečnej spolupráci.

Takéto romantizovanie vedy však môže byť aj súčasťou inštrumentálneho pohľadu na vedu, ktorá prispieva k vlastným záujmom štátu. Vedecká diplomacia sa koniec koncov zdá byť predovšetkým činnosťou štátov a nie skutočným záujmom mnohých vedcov. Túto koncepčnú hmlu je potrebné vyčistiť. Prírodovedná diplomacia ako praktika a politický problém sa musí lepšie umiestniť v dichotómii medzi kooperatívnou a konkurenčnou vedou a tiež nájsť lepšiu rovnováhu medzi podporovaním verejnej politiky a vlastníctvom jednotlivých vedcov.

Štvrtý rozmer vedeckej diplomacie

Až donedávna bol význam znalostí spájaný predovšetkým s inštrumentálnym pohľadom: čo by sa mohlo urobiť pre zlepšenie národných inovačných systémov alebo „znalostných ekonomík“. To ponecháva znalosti ako globálny spoločný prvok (vrátane vedeckých poznatkov). V dnešnom medzinárodnom poriadku vlastne nikto nehovorí za globálne znalosti, a to je presne to, čo by vedci mohli robiť: hrať úlohu diplomatického hovorcu globálnych znalostí. To znamená, že veda by mohla byť diplomatickým aktérom vo svojom mene. Existujú skutočne dobré dôvody na to, aby sme to presne robili, a to konkrétne, že žijeme v znalostnej spoločnosti, kde prebieha schumpeterovský proces tvorivej deštrukcie zvnútra pri spôsobe generovania, ukladania, získavania a využívania znalostí. Tento druh zmeny nazývame „otvorená veda“ s prístupom k výskumu a údajom pre všetkých, pretože nielenže mení logiku vedeckej výroby, ale spochybňuje aj tradičné spôsoby organizácie akademickej obce.

A pretože to ide ruka v ruke – v dôsledku globalizácie – s neustálym zvyšovaním zdrojov vedy a počtu vedcov za posledných 50 rokov, sme teraz v situácii, keď v histórii ľudstva nikdy nebolo k dispozícii toľko poznatkov jednoducho o čomkoľvek.

To znamená, že sotva existuje výhovorka, aby sme neriešili závažné problémy, ktorým čelíme. Poznáme výzvy, ktoré prináša zmena podnebia vďaka desaťročiam jej výskumu, ale váhame napredovať (a zdá sa, že skutočne potrebujeme, aby nám Bill Gates povedal, čo by sa dalo urobiť).

Preto je nevyhnutné urgentne rozšíriť pôvodnú trojitú definíciu vedeckej diplomacie, aby sa dosiahol štvrtý rozmer vedeckej diplomacie: využitie diplomatických schopností a nástrojov pri presadzovaní globálnych vedeckých poznatkov: premena vedy na celospoločenský dosah. V pôvodnej terminológii by sa to dalo vyjadriť ako „diplomacia vo vede“, aj keď by mohlo byť lepšie uvažovať o tomto ako „znalostnej diplomacii“, aby sa zabránilo romantickému konotovaniu vedeckej diplomacie a bolo možné zamerať sa na konkrétne problémy. To vedie k posilneniu diplomatických kapacít výrobcov a distribútorov vedeckých poznatkov.

Znalosti potrebujú vlastných diplomatov z niekoľkých dôvodov:

• Boj proti anti-vedeckým postojom: tu by znalostná diplomacia mohla brániť vedu, jej hodnoty, metódy a vedcov.

• Oprava fragmentácie: do tej miery, do akej sú vedecké poznatky čoraz špecializovanejšie, tak vedci, ako aj široká verejnosť potrebujú nešpecializované syntézy dostupných poznatkov.

• Zvýšenie vplyvu na spoločenskú diskusiu: nemožno predpokladať, že vedecké poznatky si automaticky nájdu cestu k nevedeckému publiku. Ak chcete mať neakademický dopad, je potrebné viac ako propagácia otvoreného prístupu alebo písanie krátkych správ o politike. Tu môže dimenzia znalostnej diplomacie systematickým spôsobom šíriť a podporovať vedecké výsledky.

• Profesionalizácia dialógu s tvorcami politík: toto je možné ilustrovať na príklade zmeny podnebia a na tom, ako Medzivládny panel pre zmenu podnebia využíva zložité mechanizmy syntézy poznatkov a premieňa ich na spoľahlivé politické poradenstvo. Malo by ísť o model pre ďalšie oblasti politiky založený na znalostnej diplomacii ako mechanizmus na formalizáciu prenosu odborných znalostí od vedcov k tvorcom politík. Prax panelu tiež dokazuje, že popri vedcoch, ktorí uskutočňujú samotný výskum, existuje priestor aj pre vedcov s diplomatickými schopnosťami, aby sa zapojili do rokovaní s tvorcami politík.

Prínos univerzít

Nikto by nemal byť naivný: bez kariérnych stimulov a inštitucionálneho zabezpečenia sa väčšina vedcov nikdy nebude systematicky angažovať v úlohách, ako sú opísané vyššie. S cieľom mobilizovať väčšinu výskumných pracovníkov na prevzatie diplomatických úloh je potrebná podpora zo strany univerzít. Musia objasniť, že očakávajú, že ich vedci budú aktívni v prírodovednej diplomacii. Na to sú potrebné tri cesty vlastnej transformácie univerzity, aby sa univerzity stali aktérmi vedeckej diplomacie. Ide o tieto cesty:

• Investície do syntézy vedeckých poznatkov a ocenenie tohto úsilia vyhliadkami na kariérny rozvoj.
• Zapojenie sa do autonómnych postupov a pravidiel na sprostredkovanie vedeckých poznatkov tvorcom politík a občianskej spoločnosti.
• Organizácia akademických hodnotení praxe vedeckej a znalostnej diplomacie o jej účinnosti a efektívnosti. Koniec koncov, existuje dobrá a zlá diplomacia.

Nakoniec sú potrebné dve podmienky na uskutočnenie vyššie uvedeného náčrtu transformácie smerom k udržateľnému ľudskému pokroku. Najprv by sa malo oddeliť dlhotrvajúce prepojenie medzi vysokoškolským vzdelávaním a národnými inovačnými systémami, aby sa univerzity mohli zmeniť na aktérov globálnej spoločnosti. Po druhé, je potrebné ďalej posúvať prax otvorenej vedy smerom k hlavnému prúdu akademického výskumu. Tu je odpoveď taká jednoduchá, ako len môže byť: súčasný systém odmeňovania vedcov sa musí zmeniť. Teraz sa kvázi výlučne zameriava na produkciu vedy (faktor nárazu), ale mala by zahŕňať aj ďalšie vplyvy. Ak moja veda prispieva k čistej batérii, bez toho, aby nevyhnutne mala za následok špičkovú publikáciu, mala by byť prvá hodnotená rovnako dobre ako druhá.

Poďme teda transformovať vedeckú diplomaciu ako politický nástroj poháňaný štátmi na „otvorenú znalostnú diplomaciu“ ako nástroj používaný vedcami. Iba keď k tomu dôjde, môžu univerzity efektívnejšie prispieť k zvládnutiu dnešných veľkých výziev. Európu by malo stále riadiť vedecké cítenie „otvorené svetu“, pretože veda je globálna, ale otvorenosť by mala byť zameraná na spoločné ciele, až potom si môžeme byť istí, že otvorenosť je vzájomná.

Luk Van Langenhove a Jean-Claude Burgelman sú profesormi na Vrije Universiteit Brussel. Van Langenhove bol vedeckým koordinátorom jedného z prvých projektov Horizont 2020 v oblasti vedeckej diplomacie. Burgelman predtým viedol formuláciu politiky otvorenej vedy v Európskej komisii a v súčasnosti je šéfredaktorom Frontiers Policy Labs.

Zdroj: https://sciencebusiness.net, zverejnené: 29.3.2021, autor: rpa