Univerzitám a vede chýba transparentnosť

Ak chceme vo vede a na vysokých školách nezávislejšie procesy, musíme sa otvoriť zahraničným odborníkom, uviedla neurobiologička Dominika Fričová z Neuroimunologického ústavu SAV. Prinášame rozhovor s Dominikou Fričovou uverejnený v HN.

Vyštudovali ste lekárstvo a biochémiu na Slovensku. Boli ste spokojná so štúdiom?

Keď som prišla na vysokú školu, v prvom momente som veľmi spokojná nebola. Zdalo sa mi, že veľa prednášok bolo orientovaných na čítanie z učebníc, a nie až tak na dodatočné fakty, zaujímavé veci alebo niečo, čo by nás prinútilo viac rozmýšľať. Tento pocit sa asi viac utvrdil na lekárskej fakulte, ktorú som začala paralelne študovať. Prestala som chodiť na prednášky.

Prečo?

Zdalo sa mi, že vyučujúci viac-menej opakujú veci, ktoré dokážem nájsť aj v učebniciach. Potom aj v rámci samotnej praxe som nemala pocit, že by lekári mali na nás dedikovaný čas. Snažili sa nás vychovávať popri tom, ako robili svoju bežnú prácu. Muselo to byť určite zložité aj pre nich.

Čo sa vám na štúdiu naopak páčilo?

Na prírodovedeckej fakulte som začala mať štúdium rada, až keď som sa dostala do laboratória. Lekárska fakulta mi dala veľmi dôležitý background, ktorý teraz využívam vo svojej vedeckej práci, a to je kontakt s pacientmi. Mala by som veľký rešpekt ísť reálne pracovať s pacientmi hneď po skončení školy.

Potom ste sa rozhodli ísť do zahraničia. Boli dôvodom aj vaše skúsenosti so štúdiom?

To veľmi nie. Skôr šlo o to že som pociťovala potrebu nadobudnúť iný pohľad. Vyštudovala som som doktorandské štúdium na kvasinkách vo veľmi kvalitnom slovenskom laboratóriu a medzinárodne uznávanej skupine. Chcela som sa pohnúť trochu iným smerom. Vedela som, že potrebujem, získať skúsenosti v zahraničí. Zároveň ma lákalo vidieť, ako sa robí špičková veda vo svete, či už to bolo v Dánsku alebo USA, kde som mala pocit, že som nadobudla úplne iný pohľad na to, ako veda môže fungovať. Nebolo to tým, že mi tu chýbal zmysluplný výskum, ale skôr ma lákalo získať iné skúsenosti.

Absolvovali ste rôzne stáže a výskumné pobyty. Čomu ste sa venovali?

Od kvasiniek som sa veľmi chcela dostať k neurobiológii. To ma začalo veľmi lákať, keďže som videla neurologických pacientov na medicíne. Zistila som, že na veľa ochorení neexistuje liečba, ale iba symptomatický liek, ktorý nelieči ochorenie. Prvým krokom bolo ísť do zahraničia a venovať sa neuroonkológii v Dánsku. To bol presun od kvasiniek k ľudským vzorkám. Ďalší krok bol, že som dostala príležitosť naučiť sa novú techniku génového inžinierstva. Volá sa CRISPR/Cas9. Predminulý rok sa ňu bola udelená Nobelová cena. Vtedy to bol veľký objav. Dostala som možnosť aplikovať ju pri výskume nervového systému.

Následne ste pôsobili v USA na Mayo Clinic. Čo bolo vašou náplňou práce.

Zázračne sa mi podarilo spojiť všetky nadobudnuté schopnosti do jedného odboru. To bola neurodegenerácia – odumieranie neurónov. Začala som sa venovať Parkinsonovej chorobe. Mala som pocit, že celé roky od skončenia štúdia smerovali práve k tomu odvetviu. Našla som sa v ňom a veľmi ma baví. Nakoniec som sa rozhodla priniesť ho aj na Slovensko. Založila som vlastnú skupinu, ktorá sa venuje Parkinsonovej chorobe.

V zahraničí ste boli deväť rokov. Prečo ste sa potom rozhodli vrátiť?

Bolo na to viacero dôvodov. Primárnym bola rodinná situácia. Druhým bolo, že som v zahraničí založila občianske združenie Žijem vedu. Začalo sa ozývať viac hlasov, že nemôžeme všetci odchádzať a treba niečo vracať aj slovenskej vede a našim vysokým školám. Tretí dôvod bol, že moja finančná situácia to dovoľovala. Keďže životné podmienky nebránili návratu, rozhodla som sa, že sa skúsim vrátiť. Nie je to nezvratné rozhodnutie. Aj keby sa čokoľvek stalo a nebola by som tu spokojná, mám stále otvorené dvere do zahraničia.

Kam viedli vše prvé pracovné kroky na Slovensku?

Veľmi som sa chcela vrátiť na svoju alma mater – Katedru biochémie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského. Bohužiaľ, v tom čase veľmi rozhodlo vybavenie laboratórií. Nedokázali mi ponúknuť prístrojové zariadenie na prácu s ľudskými bunkovými kultúrami. Potom som hľadala ústavy a oddelenia, ktoré pracujú s neurodegeneratívnymi ochoreniami. Jednoznačne u toho vyplynul Neuroimunologický ústav, ktorý sa zaoberá Alzheimerovou chorobou. Zdá sa mi, že moje skúsenosti sú komplementárne s ich vybavením a skúsenosťami.

Na tomto pracovisku pôsobíte dodnes. Čo máte na starosti?

Pokračujem vo výskume Parkinsonovej choroby, ktorý som začala ešte v USA. Rozbehla som tri veľké témy. Jedna je úloha špecifického procesu, ktorý sa volá senescencia. Je to proces, keď dochádza k zastaveniu rastu buniek, ktoré by mohli škodiť. Je spojený s ochoreniami, ktoré súvisia s vekom, čiže Alzheimerova a Parkinsonova choroba. Študujem v nich úlohu toho procesu. Druhá je úloha mitochondrií a ich zdravia pri parkinsonovi. Jedna z teórii hovorí, že túto chorobu spôsobujú práve poškodené mitochondrie. Tretie odvetvie je, že sa snažím hľadať biologické značky, ktoré by umožnili jednoduchšiu, rýchlejšiu a skoršiu diagnostiku tohto ochorenia.

Máte skúsenosti so zahraničnou aj so slovenskou vedou. V čom sa najviac líšia?

Je to množstvo financií, ktoré idú do vedy. Peňazí možno nie je až tak málo, ale nie sú veľmi efektívne prerozdelené. V zahraničí efektívnejšie rozdelenie funguje veľmi dobre. Je tam dôraz na projekty, ktoré sú aj ambiciózne aj riskantné. Ďalším rozdielom je spolupráca medzi medzi ľuďmi v rámci jedného alebo medzi viacerými pracoviskami. Sme samej sa najlepšie komunikuje s ľuďmi, ktorí sa tiež vrátili zo zahraničia. Majú podobné nastavenie, aby sme si pomáhali.

Čo tým myslíte?

Ja viem pomôcť niekomu z nich v rámci mojej expertízy. Niekto iný vie pomôcť mne. U starších kolegov pozorujem, že každý si robí vo svojej téme a nemá potrebu dopĺňať expertízy od iných ľudí. V zahraničí sa mi páčilo, že v rámci jedného vedeckého ústavu fungovali perfektne kolaborácie medzi ľuďmi. Vzájomne si pomáhali písať granty a stanovovať ciele. Každý mal svoju expertízu. Tie ako skladačka vytvárali veľmi kompetitívne vedecké projekty.

Vedomosti odovzdávate aj ďalšej generácii. Vyučujete na Prírodovedeckej fakulte UK. Majú mladí ľudia na Slovensku záujem o vedu?

Študenti sú jeden z najviac svetlých okamihov môjho návratu. Najviac ma motivujú ľudia, ktorých vediem v laboratóriu a nie moji starší kolegovia alebo nadriadení. Napriek tomu, že bola pandémia a nemohli chodiť do laboratórií, získali veľmi zaujímavé výsledky, ktoré budú viesť k ďalšiemu výskumu. Študenti sú veľmi šikovní a majú záujem o vedu. Dúfam, že ich budem motivovať, aby sa jej venovali ďalej.

Zaoberáte sa zvýšením transparentnosti a férovosti posudzovania vedeckých projektov. Prečo ste sa do toho pustili?

Zistila som, že systém je na Slovensku veľmi komplexný. Veľa komponentov rozhoduje o tom, aké je vedecké prostredie. Univerzity sú niečo iné ako SAV. Znie to ako samozrejmosť. Veda na univerzitách je iná a čiastočne aj inak financovaná. Z veľkej časti rozhoduje o procesoch ministerstvo školstva. Do toho vstupuje rezort financií aj Agentúra pre vedu a výskum a ešte Vedecká grantová agentúra. Nastaviť transparentný systém hodnotenia nie je až také jednoduché. Je tam veľmi veľa rôznych hráčov.

Ktoré procesy by podľa vás mali byť transparentnejšie?

Problémov je viacero. Hodnotenie grantov sama riešim a veľmi sa ma dotýka. Na Slovensku proces nie je transparentný. Veľakrát mi chýbajú informácie prístupné verejnosti o tom, ktoré granty získali koľko bodov, aké sú a ako sa k hodnoteniu dospelo.

Čo by sa stým dalo robiť?

Ako logický krok sa mi zdalo vytvoriť databázu zahraničný hodnotiteľov, ktorá by slúžila na hodnotenie grantov. Prítomnosť týchto odborníkov by proces stransparentnila. Slovenský hodnotiteľ totiž nemôže byť objektívny. Ak medzi hodnoteným a hodnotiteľom nie sú dobré vzťahy, vždy to bude vyvolávať otázniky. Aj keď grant získa objektívne dobré hodnotenie a zistí sa, že hodnotiteľ pozná hodnoteného, vrhá to tieň pochybnosti. Pocitom nespravodlivého hodnotenia sa dá predísť vytvorením databázy zahraničných hodnotiteľov.

S podávaním grantov máte aj osobnú skúsenosť. Mali ste s tým niekedy problém?

Nemám pocit, že by voči mne niekto nebol spravodlivý. Aby sa na Slovensku dali veci obhájiť, malo by dôjsť k diskusii o projekte, ktorý dostane sporné hodnotenie. Grant agentúry pre vedu a výskum je najväčší, ktorý môžeme na Slovensku získať. Predstavuje približne 200 000 EUR na 3-4 roky. To sú slušné peniaze na výskum aj v zahraničí. Ja som ho prvýkrát podávala minulý rok. Dostala som dve hodnotenia. Jedno bolo zlé a druhé dobré. To sa stáva aj v zahraničí. Vtedy je tam panel, v ktorom je viacero ľudí. Vypočujú si argumenty viacerých strán.

Ak by bol proces transparentný, aký by bol ďalší postup?

V transparentnom procese človek otvorenie rozpráva o tom, čo sa mu na práci nepáči. V prípade spomínaného zlého hodnotenia som veľa bodov stratila za prípravu finančného rozpočtu. Môjmu oponentovi sa zdal príliš vysoký. Je na diskusiu, či za to treba projekt vyškrtnúť alebo sa porozprávať o tom, ako rozpočet upraviť.

O zmenách v procese ste sa rozprávali aj s kompetentnými. Bude ochota na ne pristúpiť?

Určite by to malo podporu. Vytvorenie skupiny by stálo peniaze. Muselo by sa do toho investovať. Je to zdroj, ktorý vieme dlho využívať pre podporu projektov, ktoré sú výnimočné. Bolo by treba zabezpečiť finančnú odmenu pre hodnotiteľov. Ale tá ani v zahraničí nie je veľká. Vytvorenie databázy a využívanie zahraničných hodnotiteľov by stálo Slovensko viac peňazí ako za momentálneho stavu. Ja by som sa radšej priklonila k tomu, aby sa rozdelilo menej grantov, ale vedeli by sme, že sú to medzinárodne kompetentné a zaujímavé projekty. Myslím si, že by to bola nárazová investícia do vytvorenia expertnej skupiny, no v konečnom dôsledku by sa to vrátilo. Neviem, aké sú konkrétne kroky, ktoré brzdia realizáciu.

V akademickom prostredí u nás vo všeobecnosti pôsobí málo medzinárodných odborníkov. Čím je to podľa vás spôsobené?

Slovensko je veľmi uzavreté. Jednou z príležitostí, ako sa otvoriť zahraničným odborníkom, sú grantové schémy SASPRO a IMPULZ. Ale napríklad IMPULZ je aktivita SAV, nie ministerstva školstva. Medzi ľuďmi v zahraničí nie je ešte veľké povedomie, že by mohli ísť robiť vedu na Slovensko. Neviem si predstaviť čo by ich sem prilákalo. V mnohých ústavoch je kvalitné vybavenie aj na svetovej úrovni, ale nerobí nás to výnimočnými. Jediné čo môže byť výnimočné, sú odborníci a témy, na ktorých sa tu pracuje. Nie je povedomie o špičkovej vede, ktorá by sa na Slovensku robila.

Kto je Dominika Fričová

Vyštudovala medicínu a biochémiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Štyri roky pôsobila v USA na Mayo Clinic, kde sa venovala neurobiologickému výskumu. V súčasnosti skúma Parkinsonovu chorobu na SAV. Venuje sa zvyšovaniu transparentnosti a férovosti posudzovania vedeckých projektov. Vyučuje na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave.

Zdroj: HN; https://slovensko.hnonline.sk, zverejnené: 13. 4. 2022, autor: rpa