Politika postavené na vede je potrebná, no čelí bariéram

Komplexné krízy, ako je environmentálna, podčiarkujú potrebu politických rozhodnutí postavených na dátach, vedeckom poznaní. Takéto rozhodovanie však obmedzuje nedôvera a rozdiely v jazykoch vedy a politiky.

Politika založená na dôkazoch je trendom, ktorý sa v európskych krajinách presadzuje už minimálne dve desaťročia. Je rozhodovaním, ktoré sa snaží brať do úvahy dlhodobú perspektívu, riešiť skutočné problémy a pri návrhoch riešení sa opierať o dôkazy, overiteľné fakty.

Počiatky trendu môžeme vidieť v Spojenom kráľovstve v 90. rokoch, počas labouristickej vlády Tonyho Blaira, najmä v oblasti verejného zdravotníctva. Postupne sa rozšírilo aj do iných oblastí politík (životné prostredie, sociálne politiky a pod.) a ďalších krajín. historické korene však siahajú hlbšie: verejná politika v oblasti regulácie tabakových výrobkov vyrastá z prvých štúdií skúmajúcich vzťah medzi fajčením a vznikom rakoviny, uskutočneným v Británii koncom 40. a v 50. rokoch dvadsiateho storočia.

Na európskej úrovni pôsobí Spoločné výskumné centrum a ďalšie inštitúcie a agentúry, ktorých hlavnou úlohou je zbierať a vyhodnocovať dáta, modelovať scenáre vývoja a možné dôsledky verejných politík v rôznych oblastiach – od zdravie, cez životné prostredie, po zahraničnú politiku a obranu.

Na Slovensku sa trend „politiky založenej na dôkazoch“ začal pevnejšie udomácňovať v poslednom desaťročí. Jeho inštitucionálnym jadrom bol Inštitút finančnej politiky a útvar Hodnota za peniaze na ministerstve financií. Analytické jednotky vznikajú aj na ďalších ministerstvách (hoci s rôznym úspechom), verejné inštitúcie spolupracujú aj s vonkajším akademickým a expertným prostredím.

Prečo je to dôležité

Hlavným cieľom „politiky založenej na dôkazoch“ je formulovať dlhodobé riešenia problémov, postavené na empirických, overiteľných dátach a modeloch. Konečné rozhodnutie ostáva v rukách volených politikov, ktorí sa môžu oprieť o demokratickú legitimitu. Úlohou expertov je pomôcť, aby boli rozhodnutia čo najkvalitnejšie v niekoľkých aspektoch:

• Informovanosť: poznanie povahy a rozsahu problému, nákladov a prínosov jeho alternatívnych riešení,
• Efektívnosť: výber alternatív, ktoré ponúkajú najlepší pomer medzi nákladmi a prínosmi (nie nutne finančne vyjadrenými), respektíve ich optimálnu distribúciu v čase, či medzi rôznymi aktérmi,
• Transparentnosť: známe dáta o probléme a jeho možných riešeniach zvyšujú otvorenosť politiky pre širšiu verejnosť,
• Zúčtovateľnosť: väčšia transparentnosť a otvorenosť politického rozhodovania posilňuje zodpovednosť verejných inštitúcií či predstaviteľov za rozhodnutia.

Dobrou správou je, že množstvo a kvalita dát, ktoré máme k dispozícii, rastú. Informačné a komunikačné technológie rozširujú možnosti ich zberu, spracovania aj vyhodnocovania. Horšou správou však je, že dostupnosť dát nevyhnutne neimplikuje schopnosť a ochotu ich (správne) využívať na tvorbu kvalitných verejných politík.

Problém „objektívnosti“

Politika založená na dôkazoch však nie je „vládou expertov“. Politické rozhodnutia by mali mať demokratickú legitimitu – okrem iného aj preto, že spolupráca „vedy“ a „politiky“ má viacero limitov. Jedným z nich je povaha dát.

Dáta nie sú neutrálne, majú politický obsah. Prvým dôvodom je rozhodnutie o tom, ktoré dáta budeme zbierať a vyhodnocovať: vo svete obmedzených zdrojov je vždy potrebné vybrať, ktorými dátami chceme popísať konkrétny spoločenský fenomén, ako podrobne ich chceme zbierať, a akým spôsobom budú vstupovať do analýzy.

Druhým dôvodom sú rozhodnutia o spôsobe zberu a štandardizácie dát. Budeme sa pri zbere údajov zaujímať o rod respondentov, vek či miesto bydliska? O ich príjem – a ako nastavíme hranice pre príjmové skupiny? Výsledok analýzy nakoniec ovplyvňuje aj interpretácia dát – vrátane otázky, či sú použité modely správne.

Ako upozorňuje britský ekonóm a štatistik Tim Harford, autor knihy Ako spočítať svet, verejné rozhodnutia postavené na dátach sú lepšie, než tie stojace len na pocitoch či náhodnom výbere. Práca s dátami však prináša úskalia, ktoré sa musíme naučiť obísť.

Jazyk politiky a jazyk vedy

Ďalšou bariérou je fakt, že politika a veda niekedy hovoria rozdielnymi „jazykmi“. Vedecké poznanie je budované v horizonte mesiacov a rokov. Politici sa potrebujú a chcú rozhodovať v horizonte týždňov a dní. Politika založená na poznatkoch berie do úvahy dlhodobé aspekty – napríklad pri probléme klimatických zmien. Dlhodobý horizont však nemusí byť zaujímavý pre politika premýšľajúceho v tempe volebných cyklov.

Ak chce byť veda relevantným partnerom pre tvorbu politických rozhodnutí, neostáva jej iné, ako naučiť sa hovoriť jazykom politiky. (Teoreticky by bol možný aj opak: naučiť politikov vnímať jazyk vedy. Naozaj len teoreticky).

Niekoľko rád ponúka správa nórskeho klimatického inštitútu CICERO:

• Ak chce veda ovplyvniť verejnú politiku, nestačí vypracovať správu s relevantnými, aktuálnymi a vykonateľnými poznatkami. Musí sa snažiť o lepšie pochopenie sveta politiky – rozhodovacích cyklov, motivácií a vnímania politikov, záujmov skupín, ktorých sa daný problém týka.
• Mostom medzi vedcami a politikmi môžu byť inštitúcie fungujúce na pomedzí oboch svetov: verejné výskumné agentúry, vedecké poradné výbory, či organizácie zaoberajúce sa inováciami politík v jednotlivých sektoroch.
• Dôležitý je spôsob a jazyk komunikácie. Rôzne auditórium si vyžaduje rôzne naratívy a súbory informácií. Väčší vplyv má príbeh, ktorý sa priamo dotýka záujmov či potrieb konkrétneho adresáta.
• Vedci by sa nemali obávať vytvárania vizuálne príťažlivých, široko dostupných informácií.

Problém s dôverou

Nachádzame sa v paradoxnej situácii. Komplexné problémy, ktorým ako spoločnosť čelíme, si vyžadujú rozhodovanie postavané na vede. Súčasne však rastie nedôvera voči „expertom“, u verejnosti, aj politikov. Populistický masmediálny štýl politiky necháva malý priestor pre rozhodnutia postavené na faktoch, berúce do úvahy dlhodobé perspektívy.

Potvrdzuje to aj nedávna správa Spoločného výskumného centra EÚ. Napriek rastúcej komplexnosti politiky a dostupnosti a šírke vedeckého poznania je autorita expertov spochybňované. Politika sa obracia k emóciám, hodnotám, identitám.

Pred eróziou dôvery vo vedu varuje aj správa Európskej federácie akadémií prírodných a humanitných vied (ALLEA). Problém zhoršuje intenzívne využívanie propagandy a dezinformačných kampaní.

Čo ďalej

Erózia verejnej dôvery vo vedu a jej spochybňovanie politikmi sú súčasťou širšieho trendu zmien v našich spoločnostiach. Vedecké poznanie, inštitúcie aj individuálni vedci môžu byť spoluobeťami straty dôvery v „tradičné“ autority moderného sveta.

Zároveň však platí, že vedecký pokrok a technologický vývoj nám otvárajú nové možnosti širšieho, kvalitnejšieho politického rozhodovania postaveného na vede. Komplexné problémy, ktoré prináša environmentálna kríza, ale aj zmeny spoločnosti vyvolané digitalizáciou a pod. zvyšujú potrebu rozhodovania, ktoré berie do úvahy dlhodobé aspekty a opiera sa o objektívne dáta a transparentné modely.

Zdroj: https://euractiv.sk, zverejnené: 1. 12. 2021, autor: rpa