Vedkyňa Dominika Fričová sa po zahraničných stážach a pôsobení v Mayo Clinic v USA vrátila na Slovensko, kde sa na Neuroimunologickom ústave SAV venuje výskumu Parkinsonovej choroby. Založila občianske združenie Žijem vedu. Spolupracuje s Katedrou biochémie Prírodovedeckej fakulty UK, vyučuje predmet základy neurobiológie.

Neurobiologička opisuje svoj návrat a odhaľuje, čo by pomohlo pritiahnuť späť na Slovensko ďalšie mozgy.

Odišla, aby sa dovzdelala a vyskúšala rôzne prístupy

Dominika Fričová vyštudovala na Slovensku lekárstvo a biochémiu. Už počas štúdia tušila, že aspoň na čas odíde do zahraničia. Ako uviedla: „Myslím, že každý, kto chce pokračovať vo vede a je ambicióznejší, vidí, že podmienky na Slovensku sú limitujúce. Prirodzene si chce vyskúšať bádať aj v iných podmienkach.“

Po štúdiu odišla na stáže a výskumné pobyty do Česka, Nemecka a Dánska. Dnes vraví, že bolo pre ňu relatívne jednoduché identifikovať, ktoré výskumné skupiny sú vo svete v danej problematike najlepšie, a snívať, že by bolo skvelé robiť v ich tíme. Napriek tomu nechcela odísť natrvalo, skôr sa dovzdelať z iných oblastí v rámci problematiky, získať viac inšpirácií.

Ako komentuje Dominika Fričová: „Vždy sa hovorí o slovenskej vede a porovnáva sa so zahraničnou vedou. Ale veda je univerzálna. Keď ide človek na konferencie, sú tam ľudia z celého sveta, ktorí pracujú v jednej oblasti. Keď sa človek s nimi stretne, vidí, že majú rôzne spôsoby myslenia, rôzne prístupy k tomu, ako študovať problém. Je lákavé, keď existuje šanca ísť do iného laboratória a vyskúšať si miestny prístup.“

Zareagovala na inzerát, do troch mesiacov nastúpila do Mayo Clinic 

Po stážach a pracovných pobytoch v Európe prišlo obdobie, keď Dominika Fričová hľadala ďalšiu príležitosť. Ako uviedla: „Reagovala som na viacero ponúk, poslala som možno 20 prihlášok na rôzne miesta.“

Reagovala aj na inzerát prestížnej Mayo Clinic. Hľadali výskumníka do laboratórií na Floride. Požiadavky sa presne zhodovali s jej záujmami a skúsenosťami, ktoré stihla nadobudnúť. 

Ako ďalej dodala: „Už keď som inzerát čítala, mala som silný pocit, že sedí na mňa. Rátala som s tým, že človek má často pocit, že tu by to mohlo vyjsť a napriek tomu to nevyjde − nemala som veľké očakávania, jednoducho som to skúsila. Keď mi napísali, že ma berú, bol to skvelý pocit.“

Po rokoch prišla túžba vrátiť sa domov

Dominika Fričová v USA uspela. Napriek tomu sa po niekoľkých rokoch rozhodla vrátiť domov. Na návrat ju motivovali osobné dôvody. Politická klíma či podpora vedy na Slovensku pri jej rozhodovaní hrali až druhé husle.

Ako spomína: „Čisto egoisticky, nešla som domov z altruizmu. Bolo to preto, že som sa tam cítila veľmi sama. Myslím, že keby som zostala dlhšie, mohlo by sa to zmeniť, ale jednoducho som sa v tom čase rozhodla vrátiť.“

Ako ďalej uviedla slovenská vedkyňa: „Chýbalo mi spoločensko-sociálne zázemie. Žila som v zahraničí už nejaký čas, ale stále som sa cítila ako cudzinka. Zároveň som nemala pri sebe blízku rodinu, mamu, sestru, netere. Keď som odchádzala, narodila sa mi neter. Keď som sa vrátila, mala päť rokov. Ani som ju poriadne nepoznala.“

Svoje rozhodnutie nevníma ako nemenné. Ako ďalej dodala: „Podľa mňa je veľmi málo rozhodnutí v našom živote, ktoré sú ireverzibilné, nezvratné. Keď si o niekoľko rokov poviem, že mi to tu nedáva zmysel, môžem sa vrátiť.“

Ako mnoho Slovákov, ktorí sa vrátili na Slovensko, ani Dominika Fričová nevníma návrat ako osobné zlyhanie. Práve naopak. Ako upresnila: „To, že som sa rozhodla vrátiť a skúsiť to tu, skôr beriem ako osobný úspech a preukázanie odvahy.“

Aby mohla pokračovať v experimentoch, musí získať prostriedky

Ako uviedla Dominika Fričová: „V Slovenskej akadémii vied mám zamestnanie, ale ak chcem robiť výskum, musím byť sebestačná a vedieť si zabezpečiť financie z grantov, získať ďalšie vybavenie a vybudovať tím. Často je to veľmi frustrujúce, keď nemôžem hneď pokračovať v experimentoch, ktoré som navrhla. Toto je asi najťažšia časť z celého návratu domov.“

Podľa nej by repatriačné granty pre špičkových vedcov predstavovali odrazový mostík, štartovací balíček, za ktorý by si mohli nakúpiť materiál a vybavenie. Počas prechodného obdobia, ktoré by mali pokryté, by mohli rozbehnúť výskumné skupiny a začať písať grantové žiadosti.  

Repatriačné granty by podľa nej pomohli aj vedcom, ktorí majú vyšší kredit než domáce inštitúcie, kam sa vracajú. Ako dodala: „Keď žiadam o európske granty, hodnotitelia sa pozerajú na to, v akej som inštitúcii. Inštitúcie na Slovensku nemajú veľmi dobrú reputáciu.“

Repatriačný program môže posunúť vedu vpred 

Dominika Fričová má jasnú predstavu, čo by pomohlo pritiahnuť vedecké kapacity späť na Slovensko. Ako upresnila: „Pomohol by poriadny repatriačný program, ktorý by dal veľmi dobrú úroveň štartovacej pozícii, dajme tomu desiatim vedcom, ideálne, ak by sa ich expertízy dopĺňali. Nevadí, že by to bol napríklad fyzik a biochemik. Ak by si navzájom vedeli pomáhať a bola by medzi nimi interdisciplinarita, dokázalo by to posunúť slovenskú vedu na úplne inú úroveň. Keby aj o tri roky odišli, prácou, ktorú tu spravili, a tým, že dokázali vychovať ďalšiu vlnu študentov, sa investované peniaze štátu zhodnotia.“

Ako dodala slovenská vedkyňa: „Ľudia robia vedu tam, kde vidia, že ju môžu robiť. Pre mňa je úplne esenciálne, aj keď to možno znie povrchne, poskytnúť im dosť peňazí. Čo sa týka infraštruktúry, oni si ju už vybudujú. Vedia si zaškoliť ďalších ľudí. Žiaľ, na Slovensku funguje opačný extrém. Za štrukturálne fondy sa nakúpili prístroje, ktoré sa vôbec nepoužívajú. Chýbajú ľudia, ktorí by robili vedu.“ Zároveň ponúka riešenie: „Existuje možnosť, ako repatriačné granty vybudovať dobre a rada by som s tým pomohla.“

Spája vedcov, vedie študentov

Dominika sa okrem vedeckého výskumu venuje aj dobrovoľníckej práci v neziskovej organizácii Žijem vedu, ktorej je zakladateľkou. Ako uviedla: „Myslím si, že keď sa rieši akýkoľvek problém, základom je spojiť ľudí, ktorých sa to týka. Toto robíme v našej organizácii. Prepájame vedcov napríklad tak, že organizujeme každoročnú konferenciu Žijem vedu naživo. Koná sa vždy pred Vianocami, pretože väčšina vedcov, ktorí žijú v zahraničí, chodí na Vianoce domov.“

Okrem prepájania vedcov Dominiku Fričovú zamestnáva aj odovzdávanie vedomostí novej generácii. Spolupracuje s Katedrou biochémie Prírodovedeckej fakulty UK, vyučuje predmet základy neurobiológie. V laboratóriu u nej stážujú tri študentky. Ako dodala na záver Dominika Fričová: „Podľa mňa by mal každý vedec zároveň aj vzdelávať. Mám bezprostredný prístup k najnovším informáciám. To, čo vidím a produkujem, dokáže ľudí učiť. Nastáva priamy kontakt medzi vedeckými zisteniami a študentmi. Myslím si, že ak sa aj nepodarí pritiahnuť viac vedcov naspäť na Slovensko, minimálne kvalitní vedci dokážu urýchliť vývoj študentov tým, že sa s nimi rozprávajú, že ich vedia usmerniť, že ich motivujú, inšpirujú. Aj študenti vedia veľa dať. Sú chvíle, keď mi svojím nadšením dobíjajú baterky.“

Zdroj: https://magnifica.vub.sk, zverejnené: 8. 10. 2021, autor: rpa