Vaša fakulta sa čoraz viac dostáva do povedomia technologickej komunity. Naposledy ste zaujali koncepciou vodíkového pohonu auta MH2, ktoré bolo ťahákom slovenského pavilónu na nedávno skončenej výstave EXPO 2022 v Dubaji. Ako dlho to trvalo od počiatočného nápadu až po vznik tohto superšportiaku?

Keby som mal ísť až k úplným začiatkom, vodíkovou problematikou a s ňou spojenými produktmi sa u nás na fakulte zaoberáme celkovo 15 rokov. Dá sa pritom povedať, že výraznejšie sme expandovali až v priebehu posledných dvoch rokov. Jednak tu bola perspektíva ukázať sa širšiemu publiku a potom sám dobre viete, že Svetová výstava EXPO je akýmisi olympijskými hrami pre globálnu vedeckú komunitu. Jednoducho sme si povedali, že na to máme. Skúsili sme to a dostali sme sa až do Dubaja.

Dúfali ste už na začiatku, že to raz so svojím projektom dotiahnete až sem?

Pred tými 15 rokmi sme si zaumienili, že raz svetu ukážeme technológiu, ktorá bude mať také parametre, aby mohla uspieť napríklad na výstave EXPO. Na druhej strane, keby to nebolo v Dubaji, tak by sme s vodíkovým pohonom istotne išli na medzinárodné strojárske veľtrhy, minimálne do Brna, ktoré sú veľmi renomované. Napokon, s účasťou na takýchto medzinárodných podujatiach máme skúsenosti už celé desiatky rokov.

V Dubaji ste zaujali všetkých vrátane členov kráľovskej rodiny Spojených arabských emirátov či ďalších popredných lídrov…

Áno, toto bol pre nás absolútny vrchol. Dokonca si myslím, že nič prestížnejšie než EXPO na prezentáciu technicky zdatných riešení na svete neexistuje. Do Dubaja sa na šesť mesiacov zišiel doslova celý svet. V druhej polovici januára sme tam mali Slovenský národný deň, keď bola naša krajina takpovediac zasypaná vavrínmi. My sme mali to šťastie, že sme sa na tom mohli zúčastniť, a tento deň sme prežívali s nadšením ako všetci ostatní. Slovensko jednoznačne ukázalo, že má svetu čo ponúknuť.

S kým ste sa v Dubaji stretli?

Okrem iných hostí tam osobne zavítala prezidentka Zuzana Čaputová, ktorej sme prezentovali naše technológie a rôzne technické veci. Ona vo svojom príhovore spomenula všetkých partnerov, ktorí tam vystavovali, reprezentovali Slovensko a obhajovali jeho meno. Mne sa to veľmi páčilo. Naša krajina sa tam ukázala v najlepších farbách. Rozhodne si zaslúži, aby sme čosi také ako MH2 postavili a zároveň dokázali svetu, že za niečo stojíme.

Bez spolupráce so spoločnosťou Matador či s inými hráčmi by ste sa sem však pravdepodobne nedostali…

Áno, prirodzene. V úvode rozhovoru ste a pýtali na začiatky tohto projektu a ako celý nápad vodíkových technológií vznikol. Po zrode tejto myšlienky sme si uvedomili, že ak chceme dosiahnuť niečo väčšie, musíme vyjsť z Košíc. Skrátka, musí o nás niekto vedieť. Tak sme začali spolupracovať so spoločnosťou Matador, s ktorou sme postavili auto na vodíkový pohon MH2.

Kto vám ešte v realizácii vašich plánov pomáhal?

Ďalšia synergia spočívala v tom, že sme nadviazali spoluprácu s ministerstvom hospodárstva. V postate sme o svojich plánoch presvedčili vládu, ktorá uznesením číslo 114 z februára minulého roka prijala program, že my ako Strojnícka fakulta TU v Košiciach zabezpečíme tri exponáty na EXPO. A napokon sa to naozaj stalo.

O aké exponáty ide?

Tým prvým je spomínané superšportové auto MH2, druhým hybridný nízkotlakový vodíkovo-elektrický autobus z dielne spoločnosti ROŠERO-P zo Spišskej Novej Vsi. V oboch prípadoch ide o vodíkové technológie, teda dva exponáty podobného štýlu. A tým tretím sú takzvané čistiace zariadenia. Tie sú takisto unikátne a svetové.

V čom spočíva ich unikátnosť?

Majú pozíciu svetovej jednotky, pretože vďaka nim spaľujeme vírusy a baktérie v reaktore, teda ich nevysávame. Plne to zapadá do konceptu zelenej energie a v týchto zariadeniach to absolútne sedí. Tu však treba povedať ešte jednu dôležitú vec – tieto technológie sú skutočne výsledkom myšlienky a realizácie celého nášho kolektívu.

Vy ste však považovaný za jedného z hlavných otcov MH2. Kto všetko sa na ňom okrem vás podieľal?

Naozaj každý u nás na Strojníckej fakulte. Ako jej dekan si nesmierne vážim, že na vzniku tohto auta sa podieľali skutočne všetci tvoriví pracovníci vrátane našich študentov. Na fakulte máme viacero špičkových odborníkov, ktorí sa vodíkovými technológiami a ich efektívnou aplikáciou v reálnej doprave zaoberajú dlhé roky. Áno, partnera sme síce našli v spoločnosti Matador, ale s tým, že išlo o symbiózu vo výrobe.

Čo to v praxi znamená?

Nebolo to tak, že by sme od Matadoru nakupovali výkony, ale naši docenti a profesori sa obliekli do montérok. Postavili sme to vlastnými rukami spolu s vývojármi a pracovníkmi Matador Group A práve toto sa mi na tom všetko ráta. Ako sa hovorí, boli sme pri všetkom – od prvého nákresu skrutky cez kontúry, materiál až po samotnú výrobu.

Kde tieto materiály vznikali?

Všetky súčiastky, ktoré dnes môžete vidieť na pohonnom agregáte vozidla MH2, boli vyrobené v Prototypovom a inovačnom centre Strojníckej fakulty. Takéto centrum je absolútnym unikátom v rámci univerzít nielen na Slovensku. Je to v podstate akási fabrika, ktorá je zameraná na výskumné úlohy alebo výstupy realizácií. A tú realizáciu môžete vidieť na samotnom aute. Takže aj vďaka tomu mohli návštevníci slovenského pavilónu pre sebou vidieť finálny výsledok, ktorému sme pracovne hovorili Hydrogen Athlete, teda vodíkový športovec.

Hovoríte, že ste sami boli vo výrobe veľmi aktívni. Akú úlohu tu zohral Matador a jeho ostrieľaní pracovníci?

Spolupráca s koncernom Matador bola veľmi robustná a dôležitá. My sme využili ich úžasné schopnosti z histórie. Už dávno sa zaoberali stavbou automobilov v jednotlivých segmentoch. Takže celá architektúra a návrhy dizajnu vyšli z dielne autorov spoločnosti Matador, ale ako hovorím – v úzkej kooperácii s našou fakultou.

Aké technologické novinky ste do projektu vniesli vy?

Život vždy prináša nové veci. Nám sa podaril taký husársky kúsok, že sme do toho projektu postavili takzvaný meatalhydridový zásobník. Fenoménom našej technológie je to, že vodík uskladňujeme v metalhydridových zliatinách. Ide o špecifické riešenie, ktoré si vyžaduje inteligentný teplotný manažment. Jeho primárnou výhodou je vysoká bezpečnosť a relatívne nízke energetické nároky na uskladnenie.

Ktoré materiály ste pritom využili?

Je to otázka alchýmie, takže nebudem hovoriť, o aké zliatiny a materiály ide. Všetky tieto veci však vyšli z dielne našej fakulty. Aj sme si ich patentovali. Na základe našej práce sme urobili takzvanú parametrizáciu, ktorá nám ukázala, čo potrebujeme na to, aby ten agregát kompletne existoval. Teda aké potrebujeme  nádrže či palivové články a podobné veci. K tomu je ešte pridružené to, že tento agregát použijeme na výrobu zelenej energie. V podstate na to nepotrebujeme žiadny externý zdroj. Energiu si jednoducho vyrobíme sami. A máme jej tam toľko, koľko potrebujeme  na obloženie elektrického alebo batériového manažmentu.

Aké špecifiká takáto technológia prináša?

Takýto agregát poskytuje napríklad ďalšie neznáme možnosti, v rámci ktorých sme potrebovali explicitne postaviť zásobníky. Aj na nich sme sa podieľali s tým, že dnes ich už máme certifikované a odskúšané na niekoľkonásobný pretlak, ktorý je pre nás deklarovaný z hľadiska bezpečnosti. A druhá kategória výhod spočíva v tom, že tam nemáme žiaden oxid uhličitý. Práve toto ekologické zmýšľanie a prechod na zelené druhy energie je súčasným fenoménom, ktorý sa dá aplikovať do každodenného života.

Poďme k druhému exponátu. Ako vznikla myšlienka vodíkového autobusu?

K spomínanému vodíkovému konceptu patrí aj funkčný prototyp autobusu, ktorý sa zrodil práve v spolupráci s našou fakultou. Táto spolupráca vznikla tak, že firma Rošero pripravila vlastný autobus a my sme modifikovali parametre a zmenili koncepciu jeho pohonového charakteru. Návštevníci výstavy EXPO mohli toto vozidlo vidieť pristavené pri vchode.

Môžete povedať niečo viac o jeho technológiách?

Tento autobus je vybavený naším vodíkovým agregátom, ktorý má väčšie parametre aj zásobníky. Zároveň má trošku inú filozofiu dojazdu. Pretože keby sme dnes chceli porovnávať vodíkové autá s kategóriou povedzme elektrovozidiel, tak by to bol jeden obrovský rozdiel. Len za posledné obdobie môžem spomenúť jeden príklad. Porsche urobilo nový model čisto elektrického auta, kde celý batériový manažment váži okolo 700 kg.

Hovoríte o aute z produkcie bratislavskej fabriky Volkswagen?

Nie, toto auto sa nevyrába v Bratislave. Je to nový model Porsche Taycan, ktorý je postavený čisto na elektrickej báze. Má úplne iné parametre, ale hmotnosť tam robí svoje. My sme s autom MH2 niekde na polovici jeho hmotnosti jeho batériovej súpravy. Samozrejme, pri autobuse to bolo opäť o niečom inom. Museli sme dávať veľký pozor na to, ako definovať pomer agregátu a zásobníkov. Lebo hmotnosť nám limituje fakt, že by sa zmenšil počet pasažierov vo vozidle, čo už by opäť nebolo dobré.

Ako to teda je s počtom cestujúcich?

Dostali sme sa na pomerne solídne číslo – autobus prevezie 19 ľudí vrátane šoféra. Agregátová populácia alebo konštrukčné riešenie je totiž spracované tak, že vyhovuje hmotnosť aj počet pasažierov, ktorí sa dajú odviesť. Prirodzene, ako som už spomínal, ako našu prioritu deklarujeme bezpečnosť, ktorú kladieme na prvé miesto.  Lebo vodík je látka v tekutom stave, a keby sa čosi stalo, tak následky nechcem ani vysloviť. V našom prípade však takéto niečo nehrozí. Laicky povedané – je to prach, ktorý sa vie veľmi jednoducho zlikvidovať bez akýchkoľvek následkov.

Kto je Jozef Žifčák?

Dekan Strojníckej fakulty TU v Košiciach viedol Katedru biomedicínskeho inžinierstva a merania a Ústav špeciálnych inžinierskych procesológií. V poslednom období je garantom vývoja nových vodíkových technológií. Okrem toho sa venuje a iným sféram – stál pri zrode biomedicínskeho inžinierstva na Slovensku.

Zdroj: https://hnonline.sk; HN, zverejnené: 24. 5. 2022, autor: rpa